Rodila som 1000-krát……

… vo svojej mysli, v predstavách a v duši. Snáď každý večer, odvtedy čo som zistila, že som tehotná. Vo svojom vnútri som vedela, že tento krát to bude iné.

Našu prvú dcérku som porodila v malej okresnej pôrodnici. Bola som prvorodička a nevedela som čo ma čaká. Manžel bol celý čas pri mne, pretože akoby zázrakom nik okrem mňa nerodil. Vesmír to zariadil tak, že vzhľadom na podmienky som to prežila celkom „fajn“.  Aj keď sa na prvý pohľad zdalo, nebolo to až tak bez ujmy.

Na tú myšlienku snáď nikdy nezabudnem. Pamätám si, ako som ležala pred deviatimi mesiacmi večer v posteli. Aj keď som bola tehotná len zopár dní, už mi chodil po rozume pôrod. Cítila som, že teraz som dostala druhú šancu – zažiť vedomý príchod nášho dieťaťa na svet. Tá myšlienka sa vkradla ku mne potichučky, znenazdajky a hneď mi prirástla k srdcu – porodím naše dieťa v atmosfére pokoja a lásky, bez stresov a nechcených zásahov – ticho, vedome a doma. Bude to pre mňa úžasný mystický a duchovný zážitok, pretože budem počas pôrodu neustále s naším dieťaťom v kontakte, budem s ním komunikovať, budem ho volať až uzrie svetlo nášho krásneho a čarovného sveta. Zrazu som si to inak ani nevedela predstaviť. No nikomu som ešte vtedy nič nevravela. Vnútri svojej duše som vedela som, že náš príchod na svet je prvým zážitkom v tomto svete a preto má tento akt veľký vplyv na náš budúci život. Viac o tom som písala v článku Ako prichádzame na svet, také sú aj naše životy.

Moja duša vedela čo ona, ale aj naše dieťa potrebuje. No nepočítala som s tým, v akej zmesi strachov sa postupne začnem zmietať. Už počas tehotenstva sa objavili prvé problémy pri zlých výsledkoch štítnej žľazy (Viac o tom čítajte v článku: Duchovné riešenie problémov v tehotenstve). Riešila som či brať umelé hormóny alebo nie, našťastie som odolala a aj napriek príkazu lekára som ich nebrala. Po štvormesačnej kontrole som mala priam ideálne výsledky. S umelými hormónmi štítnej žľazy je to ako s inzulínom, spravia z vás oficiálneho závisláka. Ak ich budete dodávať vášmu telu, ono samo ich bude produkovať menej a menej, až nakoniec prestane a vy sa stanete zákazníkom farma firiem do konca vášho života.

S naším dieťaťom som sa rozprávala už od jeho počiatku. Odkedy jeho dušička ako hovorím ja „z hviezdy prišla ku mne“. A ono mi vravelo stále, že sa nemám obávať a že nič brať nemusím. Deti sú veľmi múdre – či už narodené alebo aj tie v našom vnútri. Svojho dieťaťa sa v brušku môžete spýtať na čokoľvek (Článok: Komunikujte so svojím dieťaťom skôr než sa narodí). Práve vďaka tomu som zažila posledné dni pred pôrodom také intenzívne hlavne v duchovnej sfére a komunikácie s vlastnou dušou a dušou môjho dieťaťa.

Bolo zopár týždňov pred pôrodom. Môj termín bol 21.12. a už od 38. týždňa mi doktor spokojne vravel, že všetko je pripravené a dieťa sa môže narodiť. Neviem či to bolo tým, ale ja som bola doslova presvedčená, že sa narodí skôr ako bol jeho termín. Vždy keď som sa ho pýtala kedy príde mi povedal, že za chvíľu. Jeho odpovede boli vlastne dosť stručné. Vždy mi s tajomným a zároveň tak pokojným úsmevom povedal: „Neboj sa mami,“ „Prídem čoskoro,“ a pod. Tak som sa na neho tešila a vo svojom vnútri tak silne chcela, že som seba samú presvedčila, že už to bude snáď zajtra, už zajtra…..a zabudla som na to, že chvíľa v ich svete je úplne iná ako u nás.

Môj muž bol od začiatku proti domopôrodu. Je to typický pragmatický kozorožec a nedal sa presvedčiť. Raz som sa „náhodou“ dostala na jednu konferenciu a stretla som tam „náhodou“ moju bývalú študentku. Dali sme sa do reči a dostala som od nej kontakt na skvelú pôrodnú asistentku. Sadla mi ako človek a rozumela mojím pohnútkam. Bola úplne naladená na tú istú nôtu. Konečne sa na obzore objavil človek nespútaný strachmi, človek, ktorý chápal dôležitosť zrodenia. Človek, ktorý pomáhal prichádzať deťom na svet v súlade s láskou a harmóniou. Bola som nadšená, doma ale nastal tichý boj. Muž vyjadril svoj názor a žiaľ bol úplne opačný ako ten môj. Odvtedy sme o tom mlčali, pretože razantne všetko o domácich pôrodoch odmietal. Ja som si medzitým dohodla našu pediatričku, ktorá napodiv súhlasila, že príde dieťa pozrieť. Naša PA bola v tomto skvelá, nechcela sa do nás miešať a vôbec ma pred ním nepodporovala, naopak, stále vravela, že si to my musíme vykomunikovať, ak to budem robiť nasilu, môže sa to celé skomplikovať.

Musela som dosiahnuť zmierenie, ale ako? Bolo to celé zamotané. Môj manžel mi presne rozumel, vedel, prečo chcem rodiť doma a chápal to, ale strašne sa bál. Dokázal vytiahnuť tisíc dôvodov, prečo je to nebezpečné. A ja som mu úplne rozumela. Nedokážem to vysvetliť, ale mňa tie jeho strachy jednoducho obchádzali. Vôbec by som to nenazvala, že som začala tie argumenty rizika domáceho pôrodu ignorovať. Ja som jednoducho vedela, že vlastným nastavením mysle dokážem všetko a nemala som o tom žiadne pochybnosti. Vôbec som nebola nezodpovedná a ľahostajná ako si to niektorí mysleli. Práve naopak, zvažovala som to toľko krát – rodila som vo svojej mysli snáď každý večer. Ak totiž idete rodiť do pôrodnici, beriete to ako automatiku a zvyčajne nič neriešite. Ak však chcete rodiť inak, zrazu nesiete sama na svojich pleciach bremeno a dôsledky toho rozhodnutia, ktoré ako vám všetci okolo vás neustále pripomínajú môžu byť doslova tragické. V mojom rozhodnutí ma podporovali iba priateľky, ktoré plne rozumeli mojim pohnútkam.

Ako sa blížil termín pôrodu navrhoval všetky alternatívy, bol by ochotný zaviesť ma aj na mesiac, ale tam je trošku dlhá cesta, asi by sme to nestihli. Prvá varianta bola Břeclav alebo Vyškov, no obávala som sa tej diaľky….dve hodiny cesty v dobrej premávke v peknom počasí….Druhá varianta bol Trenčín. Aj naša PA to odsúhlasila, že ak rodiť v nemocnici na Slovensku, tak tam. Aby bol spokojný, šli sme sa tam aj s PA aj s mužom pozrieť. Super bolo, že tam môžete rodiť v akejkoľvek polohe a môžete mať aj viac osôb pri sebe, takže ja by som mohla zobrať aj moju pôrodnú asistentku. Ale poznáte to, v prípade čohokoľvek tam rozkáže lekár a moja PA je tam cudzia medzi ostatným personálom, takže to nie je žiadna výhra. Čo mi však najviac vadilo bolo, že miestnosť kde čakáte na pôrod mala 3 x 2 metre a boli v nej tri postele a chlapi tam nemohli. A ja som pri prvom dieťati rodila 12 hodín. Hneď som to vytiahla ako hlavný problém a dúfala som, že to manžel pochopí. Že pri čakaní chcem mať súkromie, počúvať hudbu, byť v pokoji, sústrediť sa sama na seba a na naše dieťa a nie byť vyrušovaná stonom iných žien. Je to dehonestujúce, že sme sa v tejto oblasti stále neposunuli vpred. Boli tu aj scenáre, že počkáme po začatí pôrodu až do určitej chvíle a až potom vyrazíme do Trenčína, aby nás dali hneď do samostatného pôrodného boxu, ale to mi prišlo nezmyselné, náhodou by to bolo moc rýchle, zase v aute som rodiť nechcela. Nakoniec sme sa po dlhšej debate a tej problematickej čakacej izbe v Trenčíne dohodli, že domáci pôrod môže byť, ale musím o ňom povedať mojej rodine – sestre a rodičom. Obaja bývajú blízko nás. Manžel doslova trval na tom, že musí pri tom byť aj sestra, nielen PA. Tak som vyšla pred nimi s pravdou von. Sestra súhlasila, aj keď si viem predstaviť čo sa jej odohrávalo v hlave. Ocino povedal, že čo robíme vedu, veď ženy rodievali doma a mama skoro spadla z nôh. To som si vypočula negatívnych scenárov…niečo také ako od môjho muža. Po pár dňoch sa to však akosi vstrebalo a všetci sa tomu nejako prispôsobili. Svoje strachy dobre ukryli, no neskôr ma prepadli v najmenej vhodnej chvíli.

Doma som neustále pokračovala v komunikácii s naším dieťaťom, príprave tela na pôrod, ale hlavne ducha. Meditovala som, zbavovala som sa strachov a nastavovala moje telo aj myseľ na krásny a harmonický domáci pôrod v láske. V meditáciách som si vytvorila taký ženský kruh. Pozvala som doň ženy, s ktorými som sa stretávala v meditácii a prosila ich o pomoc a podporu – Párvatí, Božiu Matku a Hínu. Neskôr som prizývala aj Matku Zem. Vždy, keď ma prepadol nejaký strach, alebo som riešila nejaký problém som ich volala, rozprávala sa s nimi a prosila ich o pomoc. Neskôr som intenzívne komunikovala iba s Božou Matkou a archanjelom Gabrielom. V meditáciách som prežívala zrodenie nášho syna veľakrát a vždy to bol pre mňa priam mystický zážitok.

Bol 38. týždeň a zrazu mi moja dohodnutá pediatrička volala asi trikrát v jeden deň, zostala úplne vystrašená. Až teraz jej došlo, čo mi sľúbila. Vykresľovala mi jej problematický pôrod, ako bolo dobre, že rodila v pôrodnici, lebo ju tam zachránili. Dokonca aktívne zavolala do pôrodnice, kde som ja prvýkrát rodila a primár čo tam bol ju totálne vyplašil, že keď sa niečo stane, na matku podajú trestné oznámenie, že či chcem zabiť naše dieťa a podobne. Snažila som sa jej vysvetliť svoje pohnútky (až po čase som si uvedomila, že niekoho nainfikovaného strachom a nejakým presvedčením nemá vôbec cenu presviedčať o svojej pravde), ale vôbec to nepomohlo. Tak som bola zrazu bez pediatričky.

Je to ťažké, cítim, že to sa len systém búri, lebo sa cíti ohrozený a tu je otázka či tomu podľahnem alebo nie. Nechcem mužovi klamať, že mi dohodnutá pediatrička nevolala. Chcem, aby bolo medzi nami všetko čisté a jasné. Preto veľmi prosím ženy, ktoré som si vybrala do môjho ženského kruhu lásky – Hínu, Párvatí a Pannu Máriu o pomoc. Tak to cítim, ohrozený systém sa dokáže brániť zubami nechtami, moja duša však vie, po čom túži, vie, čo je pre mňa správne. Preto sa cítim rozorvaná, zahalená pochybnosťami, no v diaľke svieti svetielko, ktoré mi ukazuje cestu.

Volala som smutná mojej PA. Povedala mi však veľmi trefnú vetu: „Naposledy keď som s tebou hovorila si mala absolútnu istotu a teraz ti ju tá vystrašená doktorka zobrala.“ Tak sa sama seba pýtam, prečo mi ju tak ľahko vzala? Čo sa deje? Čo ešte nemám doriešené? Zrazu vidím nášho nenarodeného syna pred sebou a hovorí mi: „Brzdia ťa strachy. Nezbavila si sa všetkých. Aj keď sa zdalo, že si v pohode, objavila sa ti do cesty doktorka so strachmi, aby tie nevyriešené vyplávali na povrch.“

Uvedomujem si, že má pravdu, musím zvolať môj ženský kruh a odstrániť tieto strachy:

• strach, že sa mohlo pri pôrode bábätku niečo stať,
• strach, že by sme sa museli pri komplikáciách presunúť do pôrodnice a tam budú robiť zásahy, aj napriek tomu, že som sa im snažila vyhnúť,
• strach, že by PA nepríde načas,
• strach, že by som mohla cítiť bolesť,
• strach zo samotného domopôrodu.

Týchto sa musím zbaviť a preto sa uchyľujem do ticha, volám Parvatí, Hínu a Božiu Matku, ale aj archanjela Michaela a odovzdávam im svoje strachy týkajúce sa nie pôrodu, ale domopôrodu. Takže som zase na začiatku. Zbavujem sa strachov z domopôrodu a otvára sa vo mne obrovský kvet lásky. Verím a cítim, že keď zavolám tej novej pediatričke, prijme ma, pretože to je tá správna osoba, ktorá nemá strach a ja sa potrebujem obklopiť ľuďmi, ktorí nemajú strach. Áno, toto je moja cesta, cítim to. Teraz už viem, že si môžem želať: Zažívam nádherný domopôrod plný lásky. Rodím doma v láske a pokoji zdravé a nádherné dieťa bez akýchkoľvek problém s podporou skvelej PA, pediatričky a rovnako mojej rodiny. Celý môj domopôrod prebieha bez akýchkoľvek problémov či komplikácií, moja vagína aj hrádza sú bez akýchkoľvek poranení, krvácam minimálne, bábätko aj ja sme absolútne zdraví.

Teším sa a zrazu cítim nádherný pokoj a mier v srdci. Zajtra vybavujem inú doktorku a rodím. Ďakujem ti náš synček, že si mi ukázal cestu lebo som sa cítila naozaj akoby som stratila smer.

Ešte sa mi ukazuje, že by som to mala vyriešiť aj na úrovni strachov a blokov z minulých životov. Preto prosím Raziela o pomoc a hovorím: „Zbavujem sa všetkých svojich strachov a blokov pochádzajúcich z mojich minulých životov, ale aj od mojich rodičov či príbuzných z rodu z pôrodov a domopôrodov a premieňam ich na lásku.“

A tak si uvedomujem aké silné sú strachy, ktorými nás systém kvári. Ako silne, ale hlavne ľahko im ľudia vedia podľahnúť. Dvoma vetami vám dajú chrobáka do hlavy a ak sa skutočne nesnažíte, už vás to nepustí……

Som v 39. týždni. Pokračujem v mojej duchovnej príprave na domopôrod. Už mi to príde sem – tam smiešne. Super je, že sa mi podarilo nájsť pediatričku, ktorá nie je plná strachov a jednoducho príde pozrieť bábo a potvrdiť papier o narodení. Včera som bola u gynekológa a čudoval sa čo tam robím, vraj pôrode bol už minulý týždeň na spadnutie. A ja stále nič.

Stále som počula niekde vzadu v hlave otázku: Prečo neprichádza? Prečo si tak dáva načas? Prečo ja tak veľmi chcem, aby už prišlo? Zrazu mi docvaklo – problém je v tom, že ja tak veľmi chcem. Môj muž mi na to hovorí: „Daj mu čas. Ty sama vždy vravíš, že všetko má svoj čas – telo vie čo potrebuje a dieťa vie, kedy sa má narodiť.“ Normálne ma tým dostal a viac utvrdil v tom, že som naozaj veľmi chcela a asi aj veľa tlačila na pílu. Takže ďalšia vec, ktorej som sa teda potrebovala zbaviť je to obrovské chcenie. Často mám pocit, že viem, čo je správne, no potom prídem k tomu, že to tak nie je. A že mi toto povedal môj muž, ktorý je absolútny logik a praktik, tak to ma dostalo ešte viac. Takže som zavolala Michaela a odovzdala mu moje chcenie. Zanechala som si úplne prázdnu hlavu vymazala pocity chcenia.

A ako tu tak sedím a sumarizujem, čo som za posledné dni zažila musím uznať, že každý deň bol skutočne nevyhnutný prežiť, pretože som sa vždy niekam posunula. Nie dieťa, nie moje okolie, ale ja som sa musela posunúť. Musela som sa od niečoho očistiť, zbaviť sa nánosov istých emócií a strachov, predstáv a pohnútok. A musela som si uvedomiť, že jediné, čo teraz musím dať svojmu dieťaťu je ČAS. Čas, ktorého som ja vždy mala nedostatok, lebo som sa vždy ponáhľala, niečo robila, písala, vyrábala….. Ono mi ráno v posteli vraví, že potrebuje čas dozrieť. Moje telo pomaličky pripravuje na to, aby bol pôrod naozaj bezproblémový a krásny. V nemocniciach sú také časté komplikácie práve preto, že nedávame deťom čas, všetko chceme urýchľovať a preto nás pôrod bolí a naše telá sa trhajú. Lebo vyvíjame TLAK! Tlačíme na deti, aby sa narodili, dávame si prepichovať plodové vody, tlačíme na pôrodných kreslách a takto isto som tlačila aj ja – len duševne. Bum-bác a vysvetlenie je na svete.

Pamätám si ako sme si s priateľkou Katkou vraveli, že bude druhé dieťa ma bude veľa učiť…..teda nieže by ma to prvé dosť nenaučilo 🙂. A ja som jej vtedy vravela, že nevadí, ja sa teším, aspoň sa veľa toho naučím a niekam sa posuniem. A dieťa nie je ani vonku a ja mám pocit, že odkedy som tehotná až po dnes….som sa už toho toľko naučila a tak posunula niekam úplne inam. Je to krásne, ale nie jednoduché, pretože si to vyžaduje veľa rozmýšľania, sebareflexie a hlavne práce na sebe. Stále prichádzam na nejaké strachy, na vlastné chyby a to nie je vždy príjemné. Ale uvedomujem si ich a to je ten proces učenia…..ak si uvedomím, že niečo nie je v poriadku, mám šancu s tým niečo robiť a zmeniť to. Ak by som si to totiž neuvedomila, tak by som to iba akceptovala ako nejaký stav a vôbec by som to nedokázala vyriešiť. A toto považujem za dôležité zdieľať – aby sme sa zamýšľali nad tým, prečo sa dostávame do rôznych nekonformných situácií. Obviňujeme z nich často druhých  – deti, že sú neposlušné či nezvládnuteľné, manžela, že nás nepodporuje a pod…..ale oni sú len naším zrkadlom, ktoré hovorí o tom ako sami seba vlastne vnímame MY!

Je 21.12., je to môj termín pôrodu a zároveň idem k lekárovi aj na kontrolu.  Od gynekológa odchádzam s papierom na hospitalizáciu ako potermínovú graviditu a vyvolanie pôrodu, ak neporodím do 27.12. Ďalší tlak a stres. Nasadám k mužovi  do auta a spúšťam tichý plač. Bolo mi to zrazu všetko tak ľúto, vôbec som nevládala hovoriť, len som stále plakala. Ešte sme sa k tomu dostali aj do dosť veľkej dopravnej zápchy, takže plaču a mlčania bolo viac a viac. Posledné dni sme okolo seba s mužom len ticho chodili. Prišli sme domov a začalo to byť ešte horšie. Po chvíli ticha mi  povedal, že som sebecká, keď sa takto správam a myslím len na seba.

To ma pravdupovediac dorazilo. Ja som sebecká? Začala som plakať ešte viac. Stála som v kúpeľni a ronila slzy ako hrachy, ale stále som mu na to nedokázala nič povedať. Na jednej strane som bola ticho a na druhej som nechápala prečo nedokáže rozumieť tomu, čo cítim. Tu predsa nešlo o mňa, ale o naše dieťa. Potom prišiel za mnou. Objal ma a začal rozprávať (úplne neštandardne v porovnaní s normálnym chlapom, ktorý zvyčajne mlčí) – o všetkom , začal pomenúvať veci a asi často trafil klinec po hlavičke. Stále opakoval, že má z domáceho pôrodu obavy a určite aj ostatní z našej rodiny. Cítil to tak, že všetci okolo mňa sa boja a na mňa sa tieto ich obavy prenášajú. Aj keď sa ja snažím všetkými silami obrniť. Podvedome to cítim.

Potom sa aj mne rozviazal konečne jazyk a vravím mu: „Ja som sebecká a myslím len na seba? Ja sa predsa snažím, aby sa naše druhé dieťa narodilo doma a v pokoji a v láske. Lebo ono sa tak chce narodiť. Vravel si, že to máme nechať na dieťa, ale ono nechodí a nechodí. Namiesto toho, aby som sa tešila musím so všetkými iba bojovať a presviedčať ich, zatiaľ čo oni ma plašia milióntymi vecami a negatívnymi scenármi. Ako to ja sama mám ustáť? Snažím sa od všetkého odosobniť a nechať to tak, ale je to ťažké.“ A stále som popri tom revala ako o dušu.

Muž mi vraví, že som sa zle nastavila, pretože každú inú alternatívu ako pôrod doma považujem za zlú. Ale ja mu vravím, že to nie je tak. Objal ma, hovorí mi ako veľmi ma ľúbi a mám sa prestať báť. Vlastne som sa bála toho malého papierika založeného v materskej knižke, kde ma 27.12 doktor posiela na vyvolanie pôrodu. Lebo som vedela, že ak k tomu príde, všetko sa v jednej sekunde zmení a celé moje snaženie vyjde nazmar. Bola som nakoniec naozaj sebecká a myslela som len na seba? Vravel , že budeme spolu, nech porodím kdekoľvek, a určite porodíme ešte pred tým termínom. Tak dúfam, že má pravdu, lebo je to veľmi múdry muž. Už toho bolo na mňa veľa. V tichu len prosím Pannu Máriu, aby som mala prirodzený a krásny pôrod a bábätko rovnaký príchod na svet. No rozumiete, priala som si, aby bol pre mňa pôrod nádhernou duchovnou záležitosťou, tak teda aj bol – lebo som sa toľko toho pri ňom duchovne učila každý deň.

Viem, že termín pôrodu je iba číslo, dátum a len 5 % detí sa rodí načas. Rovnako viem, že dieťa samo vie, kedy a ako sa narodiť. Tak si vravím, syn môj prečo ma tak skúšaš? Začalo to zlými výsledkami v tehotenstve a teraz zase prenášanie. Vždy sa dostanem do situácie, ktorá je ťažká a núti ma, aby som sa sama rozhodla a šla proti systému a odolávala veľkému tlaku okolia. Je to ťažké, ale veľmi obohacujúce zároveň.  Musela som si všetky svoje strachy riadne vyriešiť, no teraz mám pocit, že nech robím čo robím, zmena neprichádza…….žeby to bol len pocit? Neviem.

Včera v noci som mala zase kontrakcie aj niekoľko hodín, nespala som, ale ráno už zase po nich nebolo ani stopy. Už druhýkrát sa mi to stalo….všetko sa spustilo a potom akoby sa to zastavilo, takže to boli len poslíčkovia. Stále sa mysľou vraciam k tomu papieriku, ktorý ma posielal do nemocnice. Strach je šikovným nástrojom ovládania. A kto má moc, ten sa má lepšie, ten má v rukách výhodu. Stále mi chodí po rozume veta, ktorú som včera videla: STRACH VÁS KLAME.

Chcem, aby naše dieťa prišlo na svet v pokoji a v láske. Ideálne doma a aby aj ono tak svoj príchod na tento svet vnímalo. Prečo je to také ťažké? Prečo je to také ťažké pochopiť? Je to ako začarovaný kruh, zbavíte sa jednych svojich strachov, no stále vás mátajú nejaké ďalšie. Lebo stále sa vás niekto snaží infiltrovať tými svojimi strachmi. Nechcem už bojovať a nechcem sa ani vzdať. Chcem v tichu, pokoji a v láske porodiť svoje dieťa.

Príď synček, už sa naroď!

24.12 na Vianoce sa určite celá moja rodina modlila, aby som porodila, pretože moja PA mala voľno. Chvalabožku nestalo sa tak. A Šimko neprišiel na svet ani 25teho, ani 26teho a ani 27meho. Podľa gynekológa som sa mala nechať hospitalizovať, ale nakoniec som muža prehovorila, aby sme počkali do 28.12 a išli do Trenčína na kontrolu lebo tam ako potermínovú graviditu berú ženy v 41 + 2. Ráno som už od šiestej buntošila a asi hodinu som plakala v obývačke. Vedela som, že tam na mňa budú tlačiť, aby som tam zostala, cítila som, že nebude to len taká obyčajná kontrola v nemocnici. Bola som v 41 + 1. Pri vyšetrení som musela naozaj odmietnuť hospitalizáciu a vyvolávanie pôrodu na vlastnú zodpovednosť, ale nechala som sa vnútorne vyšetriť. Ešte po ceste autom som myslela na to, že to určite neurobím. Ale po 2 hodinách nekonečného čakania v nemocnici, keď som uvidela mladú lekárku vravela som si, že tá určite nebude nijaký zákrok robiť bez môjho súhlasu. Ale opak bol asi pravdou. Vravela mi, že na monitore už vidí nejaké kontrakcie. No, po príchode domov som začala trošku špiniť a do rána som dostala ďalšie kontrakcie, ktoré však už neustupovali. Mrzelo ma to, že som sa nechala vyšetriť, ale už to nešlo zvrátiť spať. Ako však vravela moja úžasná PA, keby sa dieťa nerozhodlo prísť na svet, tak ani žiaden zákrok nepomôže. Mala pravdu, čo už. Už to nešlo zmeniť. Večer sme sa vrátili domov a ešte sme mali malú oslavu mužových narodenín.

Ráno 29.12 som sa zobudila s kontrakciami, boli každých 10 minút. Staršia dcérka si po prebudení vypýtala piť mliečko a to naštartovalo zrazu kontrakcie každé 3 – 4 minúty. Volám rýchlo PA, zobudila som ju. Ihneď sadá do auta a do hodiny prichádza. Prišla aj moja sestra (bez ktorej muž pôrod doma nechcel absolvovať). Bola mojou úžasnou oporou – fyzickou počas pôrodu, ale aj psychickou. Aj keď sa tiež veľmi obávala rôznych vecí, nedávala to predo mnou najavo a hlavne ma neprehovárala. Ešte som zjedla dve hrianky a keď prišla PA, išli sme do spálne.

Pustila som si meditačnú hudbu a predýchavala kontrakcie, ktoré sa mi zdali od začiatku dosť silné. Sestra sedela na kraji posteli, kľačala som jej pri nohách a držala ju okolo pása. Na toalete mi praskla plodová voda a celú PA ostriekala. Stále som Šimiho volala na svet a veľmi mi pomáhalo masírovanie chrbta a krížov, ktoré mi PA robila. Bolo to zvláštne – zrazu aj pri tých bolestiach som mala čas na to, aby som sa napojila na naše dieťa, aby som ho volala, aby som ho videla a cítila. Aby si ho uvedomila – tu a teraz. Aby som ho každým výdychom mohla posúvať nižšie. A keď sme sa blížili ku finále a cítila som, že jeho hlavička prichádza na svet, volala som ho stále intenzívnejšie a intenzívnejšie – aj hlasom aj mysľou.

Tým, že boli okolo mňa len tie osoby, ktoré som pustila som sa mohla absolútne sústrediť na seba aj na dieťa  a vedome sa mu venovať. Nikto mi nič neprikazoval, nikto ma k ničomu nenútil. Robila som iba to, čo chcelo moje telo a dieťa. Je to zvláštne, že aj počas bolesti pri kontrakciách som si dokázala udržať vedomú myseľ a pri výdychoch posúvať dieťa nižšie a nižšie. Cítila som ako sa každá jeho bunka derie von. PA mi vravela, aby som netlačila a len ho nechala robiť samého, resp. aby som ja robila to čo cítim, no ja som v istej chvíli potrebovala potlačiť, lebo sa mi zdalo, že sa neposúva. Potlačila som, no v predstavách som ho posunula veľmi pomaličky von….. a on vystrčil hlavičku a začal kňučať. Bolo to také milé :-). Tlačil sa chúďa nielen hlavou, ale aj rúčku tam mal skríženú. Pomaličky som ho však púšťala celého von a nakoniec na ďalšie jemné zatlačenie vyšiel von. Bóoože spomenula som si na prvý pôrod, kedy som tiež cítila, že veľké dieťa prechádza na svet skutočne malým otvorom :-).

Nakoniec to chcelo 3 stehy, pretože jazva z prvého pôrodu to celkom nevydržala, ale týždeň po pôrode sa cítim celkom fit, čo sa so stavom z prvého pôrodu v nemocnici nedá porovnať. Šimonko sa po chvíli prisal a ja som po nejakých minútach (nepamätám si kedy) porodila placentu, ktorú nám PA otlačila na plátno ako nádherný strom života. Je to strom života oboch mojich detí. Placentu manžel zakopal ku našej lipke, ktorú sme si pred pár mesiacmi zasadili na pozemok ako náš rodinný strom. Tak sa vlastne Šimko s nami o všetky svoje dary, s ktorými prišiel na náš svet podelil.

Ešte v ten deň prišla úžasná pani doktorka Šimiho pozrieť a potvrdiť papiere na matriku. Na matrike sa smiali, že od 95teho sa nik doma nenarodil, a tak pani matrikárka musela kvôli nám založiť novú evidenciu. Nakoniec sme išli aj do nemocnice na neonatológiu, aby sme mali všetky vyšetrenia, ale boli tam veľmi milí a za hodniku sme mali všetko absolvované a v poriadku.

Táto obrovská a silná skúsenosť mi pomohla uvedomiť si viac vecí:

1. Že strach nás naozaj klame a my sme pánom svojho života. No strach a manipulácia sú veľmi silným nástrojom v rukách lekárov. Viac o téme strachu si môžete prečítať v mojom eBooku zdarma Zbavte sa svojich strachov, ktorý som po tomto zážitku napísala.
2. Že naše priania sa dejú doslova – priala som si, aby môj pôrod bol nádherným mystickým a duchovným okamžikom ……bol lebo som sa toľko počas posledných týždňov naučila, že niekto tým neprejde celý život…..ale sama som si to priala :-).
3. Že nemusíte ľuďom okolo seba vysvetľovať prečo chcete rodiť doma. Tí, ktorí sa boja svoj názor nezmenia a vy ich nepresvedčíte o tom, že ste všetko tisíckrát zvažovali a že všetko je len o nastavení mysle a prístupu.
4. Že žena je naozaj schopná porodiť doma, ale chce to duševnú prípravu (aspoň u mňa to tak bolo), aby som sa vyrovnala so strachmi, ktoré mi mohli privodiť rôzne komplikácie. Je nám to síce od prírody dané, ale roky nám to bolo brané a znemožňované robiť. Snáď práve preto je cesta späť k prirodzeným pôrodom taká kľukatá.

Už keď som otehotnela som vedela, že naše dieťa privediem na svet v pokoji a láske domova. Keď som sa s tým však zdôverila mojím blízkym zasiahol ma ich strach a stratila som svoju istotu. Nechcela som bojovať s ostatnými kvôli svojim pocitom, že mám rodiť doma. Na konci som už nemala silu bojovať a obávala som sa práve toho, že podľahnem ich tlaku, ale aj tlaku lekárov. A môj milovaný syn to nechal vyhrotiť až do poslednej chvíle. Narodil sa vlastne v deň, keď som mala byť hospitalizovaná. Stále som sa upokojovala tým, že ja musím byť v pohode a to je to hlavné. Ale niekedy som jednoducho strácala stabilnú pôdu pod nohami.

Tento zážitok ma neskutočne posilnil v tom, že ak cítim, že robím niečo správne v súlade s mojou dušou, nemám sa báť si stáť za svojim. Môj hlavný strach vlastne spočíval v tom, že si to celé nedokážem ustáť, že ma systém zomelie a ja budem zase na začiatku svojej cesty. Priznám sa, že niekedy ma prepadli pocity a otázky: prečo ma môj muž a rodina nepodporujú v tom ako to majú niektoré iné ženy? Prečo som si počas tých posledných týždňov musela toľko toho odžiť aj zabojovať? Bola to moja cesta. Keby ma všetci v tom podporovali od začiatku, neuvedomila by som si tak veľa vecí. Neprešla by som si tú svoju časť cesty a pochopenia. Jednoducho som na to nebola zrelá od samého začiatku tehotenstva, kedy myšlienka domopôrodu ku mne prišla. Ale počas tých deviatich mesiacov som postupne dozrievala a moja myseľ sa zosúlaďovala s mojou dušou. A ja celá som sa zosúlaďovala s naším dieťaťom a jeho potrebami, medzi ktoré patril aj zážitok narodiť sa v tichu a pokoji domova.

Som vďačná za všetko, čo som prežila. Vďačná za to, že ma moji priatelia podporovali, ale aj za to, že sa moja rodina tak obávala. Pomohlo mi to v tejto spleti pocitov nájsť moju vlastnú cestu, naučiť si stáť za tým, čo moja duša považovala za dôležité a pripraviť nášmu synovi krásne a pokojné zrodenie na tento náš svet :-).

Z našich zážitkov vznikla knižka Láskavá cesta k detskej duši – o vedomom počatí, vedomom tehotenstve, o pôrode s láskou, o rešpektujúcej výchove, ale aj o mnohých iných liečivých a hodnotných veciach súvisiacich s dospeláckou a detskou dušou.

Foto: canva.com