Prečo je vzťah s matkou taký dôležitý pre náš život?

V slovách matky sme sa učili KTO SME.  No slová sú často plné bolesti a nesú si ťažobu zranení, ktoré na prvý pohľad nevidíme.  Čo vám hovorila vaša matka svojim konaním, svojim tichom, svojimi slovami alebo svojim postojom?

Možno milovala málo. Možno milovala podmienčne.  Možno milovala až príliš veľa.  Možno bola presvedčená, že človek je hoden lásky a úcty len keď podáva výkon. Možno si myslela, že je lepšie byť ticho a nehovoriť o svojej bolesti. Áno, sme formovaní láskou, ktorá bola často sama zranená. Od pobytu v matkinom brušku, cez pôrod a ranné detstvo sme boli v plnom napojení na našu matku.

No aj ona bola niečia dcéra. Mala svoju matku, ktorej zranenia a presvedčenia zase formovali ju. Vydajte sa spolu so mnou na cestu poznania toho, čím všetkým sme vlastne tvorené.

Aj zranenia starých mám sú súčasťou našich životov

Myslela som si, že len málo toho máme spoločné.

Ak ste čítali moju knihu Tajomstvo môjho rodu, už viete, že ma chronické zápaly močových ciest priviedli k uzdravovaniu ženskej rodovej línie.

Zápaly ustali, aj vďaka tejto obrovskej skúsenosti som vytvorila úžasné stretnutia ako je SvetloRODka, Božská a rituály Žije vo mne tisíc žien či Vzkriesená.

No už rok, odkedy som mala pocit, že sa z môjho vnútra vyplavili všetky staré rozbité štruktúry cez piesok v organizme,  už rok odvtedy mám studené nohy a podbruško. Skoro každý večer zaspávam s teplým vankúšikom na lone a pod nohami. To teplo rozširuje cievy, zlepšuje prekrvenie a ja sa vtedy tak trošku roztápam ako maslo na teplej hrianke.

Studené nohy ako odkaz

Pred pár dňami, pri náhodnej zimnej prechádzke v dedinke, kde bývala moja babka som nahlas vyslovila vetu. Babka mala problémy s nohami. Chodila robiť k zeleninárom na družstvo do sklenníkov. Prechladla tam na nohy. Dostala zápaly, ochorenia kĺbov, prišla operácia a barle do konca života. Chodila len vo svojich topánkach, iné nemala, chodila do chladu a hlavne mokra k polievaniu zeleniny v sklenníkoch. Keď zavriem oči, počujem ten čľupot topánok sprevádzaný bezvýchodiskovým pocitom, že nieto inej cesty. Nie, nemala gumáky a teplé nepremokavé topánky. A prečo chodila aj do takej nepríjemnej roboty? Pretože mala predsa tri deti a musela.

Potom, neskôr, keď zostala doma ako invalid si ju stále pamätám nielen s barlami, ale nohy mala obuté vždy v teplých hunkách. Milovala vyšívanie, ktoré ju snáď aspoň na chvíľu ponáralo do krásneho sveta toho, čo všetko dokáže.

Áno, je to presne tá babka z mojej knihy, ktorá celý život nemala pekné slovo na svoju vlastnú mamu, s ktorou žila pod jednou strechou. Pretože bolesť a hnev, ktorý v srdci voči nej cítila bol taký veľký, že ho jednoducho nevedela stráviť. Balvan, ktorý nemohla prekročiť, pretože bol taký obrovský, že ani nedovidela na jeho vrchol.

Vtedy mi to docvaklo – „studené nohy“.  Veď už rok mám studené nohy. Naozaj žijem jej život? Pýtam sa snáď už tisíckrát. Studené nohy a studené podbruško. Chlad sťahuje, chlad je symbolom vnútornej zimy, zaťažené obličky, ktoré sú predsa párovým orgánom vzťahov. Nešlo vtedy len o jej nohy, ale aj o jej lono. Dávne nevypovedané tajomstvo, ktoré tak bolelo, že ho ani nevedela vysloviť.

Chlad znamená odmeranosť, uzavretosť, vnútornú zlobu. Mala som pocit, že nič z toho nie je moja téma. No bola to téma mojej babky. Dedko bol vždy ten úžasný, milovaný a babka odmeranejšia, chladná. Boli ako noc a deň. Ale práve ten chlad a uzavretosť znamenali stratégiu, ktorá jej pomáhala prežiť bolesť, ktorú cítila v sebe.

Pár dní predtým ako môj milovaný dedko zomrel, som bola v zahraniční na dovolenke. Babka už bola mrtvá. Snívalo sa mi, že ju vidím v kroji ísť po verande. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Vôbec sa neusmievala. Na hlave mala ručník. Fialový svetrík a čiernu sukňu. Na nohách teplé hunky. V tom sne som si uvedomila, že nekráča, ale sa len približuje vpred ku mne. Dofrasa, je to jej duch, napadlo mi. To nie je sen, pre niečo si prišla. Aj teraz keď to píšem po 20 rokoch mám zimomriavky na tele. Zastala tesne pred mojou tvárou. S krikom som sa zobudila. Na druhý deň sme išli domov a dedko už ležal v nemocnici. Ráno sme vstali, že ideme za ním, ale zvoniaci telefón nás predbehol. Zomrel sám, v nemocnici, presne tak, ako nechcel. Odvtedy sa mi roky snívalo ako ho stretávam a objímam a on sa vždy v mojom náručí rozsypal na piesok. A možno to bol presne ten istý piesok, ktorý som pred rokom vyplavovala z môjho tela. Stará nevysporiadaná bolesť zo zlyhania, že sme to nestihli ako si to prial.

Chlad žien v rode sa odráža v našich vzťahoch

Vraciam sa k studeným nohám a môjmu zamysleniu, či naozaj nežijem neuzdravené bolesti mojej starkej. No ako tu sedím, spomínam si na dnešný sen. Pijem kávu, zapisujem si myšlienky, nohy mám vyložené na stole. V rannom zhone som naň úplne zabudla. Snívalo sa mi, že som bola na nejakom výlete s viacerými ženami. Stretla som tam moju bývalú spolupracovníčku. Usmiala sa a povedala medzi rečou – že život je iba o tom, že nám stále prichádzajú do cesty ľudia a odchádzajú, každý z nich nás niečo naučí, niektorí nás zrania, iných zraníme my. Je to v poriadku, je to len o tom, aby sme si zažili tie situácie. Ľudia budú chodiť stále, budeme ich stretávať celý život a s každým z nich sa niečo naučíme. Tak často sa v živote dostávame do pozície, kedy nie sme zranení, ale niekoho zraníme my. Áno, aj to je skúsenosť, ktorú si potrebujeme zažiť. V tom sne som prišla k nej, usmiala som sa na ňu a bez slova jej dala materský bozk na čelo.

Vrátim sa k mojim studeným nohám a uzavretosti. Napadla ma moja babka a jej chlad. Jedna z večných tém chladných matiek, ktoré inak nevedeli žiť pretože boli samé zranené. Aj ony zraňovali svoje deti úplne nevedome a nechcene – nedostatkom lásky a prijatia, neustálym posudzovaním a zameraním na výkon.

A práve preto celým generáciám mužov a žien chýba rozvinutá kvalita vnútornej matky, ktorá je k nám láskavá, milostivá a prijíma nás bez výhrad. Nedokážeme milovať seba samých, nedokážeme byť k sebe zhovievaví, prijímať sa so zlyhaniami, pretože naša vnútorná matka bola formovaná slovami a skutkami žien, mám, ktoré boli chladné, odmerané a často nekompromisné. Naše pramatky, staré matky a mamy boli ženy, ktoré zvyčajne veľmi tvrdo pracovali, vydávali sa bez lásky, žili v deštrukčných vzťahoch, často boli fyzicky aj sexuálne zneužívané, boli vychovávané v tom, že ich názor nie je dôležitý, že na ich pocitoch nezáleží, že sú bezmenné, zbytočné.

Často žili v presvedčeniach, že svoju existenciu si musia zaslúžiť neustálou prácou a výkonom, že je dôležitejšie dávať ako prijímať. Často otrocky pracovali do samej smrti. Boli extrémne šporovlivé a kupovali len nevyhnutné veci. Namiesto hojnosti boli celý život ponorené v nedostatku. Boli to vyčerpané mnohodetné matky, ktoré nútené mnohokrát okolnosťami prežitia odkladať svoje deti, zažívať pokútne potraty, vraždiť vlastné deti a  všetky svoje „hriechy“ si niesť osamote vo svojom srdci. Potom nieto čudo, že po čase skamenelo. Ich stratégiami prežitia bolo ODPOJENIE, NECÍTENIE, EMOČNÝ CHLAD.

Buďme k sebe úprimní, ale ako by naše staré mamy a mamy mohli uznať našu hodnotu, keď celý život museli BOJOVAŤ o tú vlastnú?

Ako by nás mohli prijať, keď celý život nemohli ukázať svoje skutočné pocity a pravú tvár, pretože by boli odsúdená okolím a rodinou?

Ako by nás mohli milovať bez podmienok, keď celý život museli dokazovať, že si ZASLÚŽIA byť milované?

Ich zranenia sa zrkadlia aj v našom živote.

Vzťah s matkou formuje našu vnútornú matku

Aj preto, aby sme našu vnútornú matku dokázali oživiť, vzniklo tanečno-spirituálne sprevádzanie ZnovuzRODená, ktoré bude v septembri 2026. Ponoríme sa do témy matky, tancom a pohybom otvoríme svoje bunky a dovolíme bolesti (vedomej aj nevedomej) vyjsť napovrch.

Možno aj toto bol jeden z tých dielikov, ktorý chýbal v skladačke. Jeden kúsok zo života mojej babky a jeden zo súčasnosti.

Vidíte? Sme tak rôznorodo vyskladaní, že naozaj nemôžeme k uzdraveniu svojich bolestí pristupovať schematicky a systémovo. Potrebujeme mať otvorené nielen oči, ale aj srdce a vedomie. Potrebujeme cítiť všetky možné verzie, čo by bolo keby. Ako by to mohlo byť, keby to bolo úplne inak ako si myslím.

V téme matky sa toho ukrýva tak veľa, sú v nej ponorené aj zranenia našich starých mám, pramatiek a rovnako aj naša vnútorná matka, ktorú toto všetko formovalo. Napriek tomu je to nadôležitejšia kvalita pre náš šťastný život. Pretože ak nás naša vnútorná matka neprijíma, ak je prísna, chladná a kritická, potom sa aj my bičujeme za zlyhania a chyby, ktoré robíme a snažíme sa žiť výkonne a dokonalo. Nevieme prijímať, len dávame. Neustále sa obetujeme a uprednostňujeme potreby druhých pred svojimi vlastnými.

Byť láskaví a zhovievaví k sebe samým je také dôležité, no často to jednoducho nevieme, lebo sme sa naučili, že to netreba, dokonca, že je to nechcené. No ukracujeme sa tým o jednotu a plnosť života, súčasťou ktorej sú láskavosť k sebe a možnosť dopriať si aj zlyhania a prijať sa so všetkými chybami. Dovoľme si to, uvoľnime sa do radosti, objímme nášho vnútorného kritika a nechajme našu vnútornú matku naplno rozkvitnúť a rozvinúť svoje kvality.

Ako to cítite vy? Aký máte vzťah so svojou matkou? Aká je? Aká bola vaša stará mama či jej matka? A čo váš vnútorný kritik? Dovolí vám zlyhávať, robiť chyby a byť milostivá k sebe samej?