Keď písanie zachraňuje životy

„Bolo to jedno z tých najťažších období v mojom živote. Mala som cez päťdesiat. Dosť unavená životom, ktorý síce bol pekný a aj pomerne šťastný som sa však zmárala ďalekým cestovaním za prácou, ktorú som potrebovala. No vďaka neustálemu tlaku zo strany šéfov a permanentným zmenám som žila stále pod tlakom, čo sa odrazilo nielen na mojom tlaku, ale aj celkovom zdraví. Mám sestru aj brata. V tom čase (bolo asi pred desiatimi rokmi) začali mať moji rodičia takmer osemdesiatnici veľké zdravotné problémy. Mama sa vlastne zbláznila a zostala ležať nehybne na posteli a otec bol silný diabetik, ktorý odpadával takmer kdekoľvek, pretože mu lekári nevedeli nastaviť dobre inzulín. Ich stav sa zhoršoval a ja som chcela-nechcela musela dať výpoveď, pretože sa o nich niekto musel začať starať. Rodičia nebývali v našom meste, takže sme sa u nich so sestrou, ktorá už bola na dôchodku vždy po týždni striedali. Boli to moji rodičia a ja som ich naozaj milovala. Neprežili by, keby sme ich dali do domova. Veľmi mi v živote pomohli, preto som to považovala za samozrejmé, že sa o nich postarám, no bolo to oveľa náročnejšie ako som si predstavovala. Choroby ich oboch zmenili a nás čakali prebdené noci, z domu utekajúca matka, odpadávajúci otec, neustále konflikty a týždňovky bez vlastných rodín. Trvalo to niekoľko rokov. V čase kedy som bola už pomerne na konci s nervami aj zdravím, rodičia pár mesiacov po sebe nečakane zomreli. Prežívali sme to veľmi ťažko, cítila som v duši obrovský smútok, no potom som si myslela, že sa mi uľaví a ja začnem zase normálne žiť, ale nestalo sa tak. Všetok ten stres a podvedomý hnev na všetko čo sa okolo mňa udialo na mňa tak zasadol, že som sa jedného dňa nemohla postaviť z postele. Áno, zo dňa na deň mi diagnostikovali taký problém s chrbticou, že som o pár mesiacov musela ísť na operáciu, ak som chcela riadne chodiť. Pamätám si na to ako by to bolo dnes. Dcéra mi volala do nemocnice a vraví: „Mami, mám pre teba úžasný spôsob ako sa zase vyliečiť. Zajtra prídem za tebou do nemocnice a uvidíš, máš sa na čo tešiť.“ Bola som celá bez seba a čakala s čím príde. Na druhý deň prišla za mnou, priniesla mi hrubý linajkový zošit, pero a vraví: „Teraz začneš písať. Budeš písať listy – dedkovi, babke za to, že si bola nahnevaná, že si cítila, že je to nefér vzdať sa vlastného života, za to, že si mala pocit, že si nevážili, že ste sa o nich starali a brali to ako samozrejmosť a nevnímali čo všetko vy musíte pre to obetovať…..a vlastne každému voči komu cítiš nejaký hnev, nejakú krivdu. Ak si myslíš, že niečo malo byť inak. Píš každému do radu. Nevadí, že píšeš osobám, ktoré už nie sú medzi nami. Napíš im všetko, čo ťa trápi a nikdy by si im to nemala odvahu povedať do očí. Naozaj úplne všetko z najhlbších kútov duše. Potom vždy danému človekovi na konci napíš, že mu odpúšťaš, ale aj to, že odpúšťaš aj sama sebe.“ Dostala som do ruky papier a pero a verte neverte, celý ten zošit som naozaj zaplnila. Sama som tomu neverila, koľko sa toho v mojom srdci skrýva a čo všetko som v ňom udupávala pod povrch. Ale spravila som si riadnu revíziu života, vydala som zo seba úplne všetko. Písala som ako o život. A čo bolo najdôležitejšie, okrem toho, že som odpustila všetkým, odpustila som aj sama sebe. Spadol mi obrovský balzam zo srdca. Kameň, po ktorom zostala v zemi obrovská diera. Neviem to ani opísať. Písanie mi jednoducho zachránilo život. Doma som si zošit zopár dní schovávala, aby ho nenašiel manžel, lebo aj jemu som písala. Písala som všetkým, na ktorých som si spomenula, že som voči nim cítila niekedy hnev alebo krivdu. Písala som živým aj mŕtvym. Potom prišiel spln. Bolo na čase listy dopísať. Musela som ich roztrhať, spáliť a hodiť do tečúcej rieky. Ja som však bola po operácii chrbtice a nemohla som chodiť. Môj muž však tak túžil pomôcť mi, pretože videl, že som sa niečomu začala húževnate venovať a dcéra mu vravela, že pracujem na svojom vyliečení. V deň splnu ma s dcérou naložili po ležiačky do auta, pretože som nemohla sedieť. Išli sme ku rieke. Na moste som listy roztrhala, spálila v miske a popol sfúkla do tečúcej rieky.

Kúsok sa zachytil na kríku pri vode. Môj muž chytil do ruky obrovský kameň, hodil ho do kríka a aj posledný kúsok popola zmizol vo vlnách rieky. Bože, cítila som sa ako znovuzrodená. Moje uzdravenie prebehlo najskôr na duši a potom na tele. Neuveriteľne rýchlo som sa zotavila a nabrala som nový dych. Bola som zase šťastná, zase som začala ŽIŤ!“

Eva

PS: Budem si vážiť, keď napíšete do komentáru vaše skúsenosti, čo vám pomohlo zbaviť sa srdca plného hnevu alebo krivdy. Ďakujem!