Sexuálna sila je našou najvyššou tvorivou energiou, pretože dáva život, najväčší dar. No ako s ňou v skutočnosti zachádzame? Vážime si ju alebo ňou nezmyselne plytváme?
Nasledujúce riadky prinášajú môj pohľad na ženskú intimitu, zranenia, ženské dary, lono, yoni, na sexuálnu silu, vedomé milovanie, ale aj to, aké silné bloky v nás zostali po stáročiach ponorenia ženstva v hanbe a vine. Zároveň je to úryvok z mojej novej knihy Žije vo mne tisíc žien.
„Ak ideš jesť, keď už si sýta, môže sa stať, že si pokazíš trávenie. Ak sa ideš milovať, keď sa ti nechce, si nahnevaná alebo s partnerom, ktorý si iba potrebuje vybiť stres, plytváš najväčším darom, ktorý máš!“
Ako vlastne narábame so svojou sexuálnou silou ako najväčšou tvorivou silou?
Túžime vyhovieť partnerom, aby boli spokojní. V týchto časoch vyhovieť môžeme, ale aj nemusíme. Prinajhoršom by niektoré povedali, že je tichá domácnosť. Kedysi sme však vyhovieť museli! Nikto sa žien nepýtal či chcú alebo nie. Viete si predstaviť, aké emócie sa stáročia hromadili v lonách našich prastarých mám, starých mám a mám? A čo všetko tam dodnes z toho ostalo?
Sexuálna sila je najväčia tvorivá sila, akú máme
Naša sexuálna sila, ukrytá v lone, dokáže dať život. Úplne laicky, sa v našom lone udeje to, že pri oplodnení vkĺzne duša do tela. Čiže lono v našom tele je zároveň vesmírnym portálom. Vzniká v ňom život, najväčší a najposvätnejší dar. Ale ako sa k sexuálnej sile vlastne správame?Ako s ňou narábame? Akú k nej máme úctu. A čo o nej učíme naše deti?
Máme sex, keď sme nahnevané, často s partnermi, ktorí sú už unavení a len si potrebujú vybiť energiu, zbaviť sa po ťažkom dni stresu. Máme sex keď sa nám nechce, keď sme nahnevané, keď nás partner prehovorí…..Máme sex často po prvom rande, pričom vlastne vôbec netušíme s kým si užívame takto intímneho spojenia.
Zabúdame na to, že muž nám pri spojení dáva svoju energiu, preto sa vyčerpáva. Žena ju naopak prijíma. Čo však z našich mužov prijímame? V akom rozpoložení funguje naša sexuálna sila? Čo všetko je v nej ukryté?
Schválne nepíšem o milovaní, píšem o sexe – činnosti, ktorá za začína a končí – pre zjednodušenie – v posteli. Milovanie je niečo úplne iné. Začína sa ako tanec dvoch duší. Milovanie je ako tanec, ale nielen tela, ale aj duší. Môže začať ranným pohladením, milými úsmevmi, objatím počas dňa a spojením navečer. Milovanie má úplne iný spirit ako sex samotný. Sex je len stretnutie pohlaví. Môže byť náhodné aj dlhotrvajúce. Môže byť nudné aj vzrušujúce.
Muži sa často sťažujú, že sa ich ženy nechcú s nimi milovať. A tak trochu zabúdajú na to, že často po prebdených nociach pri deťoch, státí pri hrncoch, vyflusnutej z práce, keď večer padáte na kolená, po pohladeniach ani chýru ani stopy, na to jednoducho nemáte chuť. Tak veľa času denne strávime činnosťami, ktoré nás vôbec nenapĺňajú, z ktorých nemáme radosť. Je jasné, že po takýchto dňoch budeme túžiť len potom ľahnúť si do postele a mať pokoj. A naša druhá polovička možno kdesi sníva o dračici v sexi prádielku, ktorá je plná vášne.
Na vzájomnom vzťahu sa dá však aj pracovať. A milovanie jednou z jeho súčastí. O tom, ako celý balík, ktorý náš vzťah obsahuje, zveľaďovať, aby sme rozkvitali, budem písať inokedy 🙂 Vrátim sa k téme….
Aký vzťah vlastne k sebe máme? Ako vnímame potešenie? Ako svoje ženstvo? Máme vôbec na sex po celom dni chuť? Kam sa stratila naša divokosť a vášnivosť? Prečo ešte stále v nás zostáva túžba vyhovieť našim partnerom, aj keď sa nám nechce. Čo za tým stojí?
Túžime vyhovieť nebodaj preto, aby sme sa cítili niekým milované? Túžime tomu druhému vyhovieť, aby sme zabránili tomu, aby odišiel za inou?
V sexuálnej sile sú ukryté hlboké zranenia ženstva
Tak, ako bunky majú pamäť, aj naše lono v sebe ukrýva spomienky tisícov žien, ktorými sme boli kedysi. Žien, ktoré zažívali často obrovské zranenia vlastnej sexuality, ktoré boli zneužívané, vystavené hanbe, ktoré boli presvedčené, že nie sú dosť dobré, že milovanie a potešenie je niečo nečisté, mali sex pretože museli, často svoju silu dokonca vymieňali za peniaze.
Áno, toto všetko sa v nás ukrýva. Naše mamy, staré mamy, prastaré mamy…….to sú naše KORENE. A ideme ešte ďalej a ďalej…..Ale aké tieto ženy v skutočnosti sú? Dokážu vyživovať náš strom života? Dokážeme z nich čerpať svoju silu? Pýtam sa sama seba.
Tvoria nás skúsenosti žien, ktoré celý život žili v tom, že žena je tá slabá, nosí si so sebou bremená pôrodov, menštruácie, že naše lono je špinavé a plné bolesti, že sex je zlo, že pohlavia sa nemáme dotýkať, že potešenie je diabolská záležitosť, že patrí ku sporáku, že na jej krku majú byť domáce práce a starostlivosť o deti, popri tom má robiť na plný úväzok za plat o 20 % nižší ako muž…..
Ľudia sú ako bonsaje, odrezaní od svojich koreňov
Na jednom zahraničnom tantrickom vzdelávaní som raz počula prirovnanie, že ĽUDIA SÚ AKO BONSAJE. Krásne stromy, ktoré všetci obdivujú. No keď ešte boli mladé, postupne im odstrihávali korene. A tak sa stali z nich stromy v trpazličom prevedení.
Sme ako bonsaje? Odrezaní od svojich skutočných koreňov, ktoré vyživujú náš strom života? Cez spoločenskú výchovu sme za tie stáročia načerpali presvedčenie aká je sexualita zlá, že sex a duchovné aspekty bytia musia byť v našom svete oddelené. Že iba „zlá či nečistá“ žena je divoká a vášnivá, že „dobrá“ žena je starostlivá gazdiná a matka, ktorá sa postará o rodinu. A vďaka tomuto sme naplno stratili schopnosť žiť svoj PLNÝ POTENCIÁL ako prebudené bytosti. Nedokážeme vyrásť do veľkého stromu, ktorým by sme sa mali stať.
Vôbec si neuvedomujeme akých vnútorných žobrákov z nás spravili stáročia výchovy a náboženských tlakov.
Cítila som, že tak silne sa potrebujeme naučiť MILOVAŤ SEBA SAMÉ, raz a navždy sa zbaviť hanby, viny, milovať svoje telá, dopriať si potešenia. Aby sme konečne skončili s túžbou VYHOVIEŤ INÝM na úkor seba samých. Všetko sa začína cez sebalásku, cez to, aby sme si DOVOLILI MILOVAŤ KAŽDUČKÚ ČASŤ SEBA SAMEJ. Ak sa naučíme milovať naše telo, ak zistíme čo mu robí dobre, čo potrebuje, potom sa naplno dokážeme otvoriť nielen sebe, ale aj partnerovi.
Predstavte si na jednej strane zúrivého býka, ktorý je plný energie a sily a na druhej strane vola. Je to vykastrovaný býk, ktorý nesie premená, ktoré mu iní naložia. V určitom zmysle nás cez náboženskú výchovu vykastrovali všetkých, pretože sme stáročia žili v tom, aká je sexualita temná a špinavá. Samozrejme popri tom ukazujúcim prstom na Máriu Magdalénu, premenenú na pokánie konajúcu neviestku. Dobrá žena je tá bez viny, ideálne rodiaca deti bez sexuálneho potešenia. A divoká žena v nás? Vášnivá milenka? Kdeže sa stratila? Bola tu vôbec niekedy?
Kedysi v chrámoch existovali kňažky lásky, ktoré poznali skutočné tajomstvo sexuálnej tvorivej energie. Boli súčasťou starých obradov, kde sa posvätné sexuálne spojenie panovníka a kňažky využívalo na tvorenie veľkých zámerov. Nastupujúce temno však premenilo kňažky bohyne lásky na ľahké ženy. Pretože im ich sila bola zobratá. Presne tak, ako boli neskôr liečiteľky označené za čarodejnice. Kňažky boli vyhnané z chrámov a zneuctené, zostali na okraji spoločnosti. Nezostávalo im nič iné, ako svoje dary vymieňať za peniaze. Ich loná, v ktorých sídlila posvätná sila zostali prázdne a plné hanby ich sila im bola vzatá.
Minulý rok som bola u Zoly Dubnikovej na chrámových tancoch – Tancom k extáze, ktorý nás okrem iného ponáral aj do energie divokej ženy. Keď som písala moju knižku o uzdravovaní rodovej línie Tajomstvo môjho rodu, tak som hovorila o ženách z môjho rodu, že sa stratili svoju silu. No ony práve vďaka tomu dokázali náš rod zachovať, vďaka tomu som aj ja tu na svete. A ja som si práve u Zoly uvedomila, že som bola presne ako ony, ibaže som to nevidela. A to bol dôležitý moment obrovského uvedomenia, odkedy sa všetko zmenilo.
Pripájam jednu fotku zo stretnutia so Zolou Dubnikovou.
V každej z nás žije tisíc žien
Na začiatku roka som po spomínaných uvedomeniach zažila úžasnú víziu. Stojím a moje minulé telá zo mňa padajú ako schránky. Jedna po druhej. Všetky moje podoby z minulých životov. Všetky bolesti ženy, zneužívania, znásilnenia a zahanbenia sú preč.
Ako uzdraviť takéto traumy na našom ženstve, ktoré sa zbierali stáročia a sú hlboko uložené v našich bunkách? Škvrny, ktoré sa nedajú len tak vyprať. Jedine cez INICIÁCIU – cez hlboké vnútorné pochopenie, na čo to vlastne bolo dobré. …..aby naše ženstvo mohlo povstať z tých najhlbších bažín. Aby sme si stále pripomínali, aké máme dary a veľmi úctivo a zodpovedne sme narábali s našou sexuálnou silou.
Stojím na bojovom poli. Padajú zo mňa masky, staré telesné schránky tisícov žien, ktorými som v minulých životoch bola. Možno to bola kňažka, neviestka, lacná, drahá, manželka, žena, dcéra, matka, slúžka, zranená žena, zneužívaná, submisívna, prispôsobujúca, potláčajúca v sebe hnev, ktorá musela vyhovieť…..A dnes cez všetku tú bolesť to prijímam ako obrovský dar. Lebo môžem a nachádzam cestu späť k svojim DAROM. K yoni, k lonu, k svojim prsiam, ale hlavne k srdcu, k sebe samej, BOŽSKEJ…
Odpadla posledná schránka a ja žiarim. Obzerám sa okolo seba. Všade na zemi ležia ich tváre. Pozieram všetky telesné schránky žien, ktoré ma tvorili a hádžem ich do ohňa. Ďakujem im, za ich životy, za ich skúsenosti aj za ich zranenia. Zostala som sama, čisté svetlo. Zrazu do mňa prúdi božské ženstvo, prapôvodná stvoriteľská energia.
Z ohňa začali vystupovať duchovia schránok žien, ktorými som bola. Každú z nich som objala, rozlúčila sa s ňou a poďakovala im ešte raz.
Stála som akoby na bojovom poli. No nikde neboli žiadni bojovníci, bola som tam iba ja. Stála som v strede kruhu, ktorý okolo mňa vytvorili ženy, ktorými som kedysi bola.
„Ďakujem vám drahé ženy, za vaše skúsenosti, priniesli mi hlboké poznanie o dôležitosti našej sexuálnej sily ale aj našich darov. Prijímam tieto skúsenosti ako poznania a sú portálom môjho rastu. Boleli, ale už neboli. Už len sú.
A zrazu sa ich smutné a zranené tváre začali pomaličky usmievať. Boli svetlejšie a svetlejšie až začali úplne miznúť ako keď zablyskne svetlo a potom zmizne v tme.
Zostala som tam sama. Ja spolu so svoju ženskou silou – znovuzrodenou v každej mojej bunke.
S mojim diamantom, ktorý vychádza z mojej yoni, prechádza lonom, vyžaruje dva lúč do pŕs, stredná línia prechádza srdcom a vrcholom je hrdlo.
Zneužívanie našej sexuálnej sily po celé tie stáročia prinieslo nielen veľa bolesti, ale aj hanby, že NIE SME DOSŤ DOBRĚ. Rozožieralo to našu sebalásku ako rakovina. Prinieslo to zároveň do našich sŕdc aj do nášho lona veľa hnevu za mužov. Len sme zabudli na to, že to bol hnev presne na tých istých mužov, ktorých priviedli na svet zranené ženy. Oni nevedeli vtedy konať inak.
No precítením, pochopením a prijatím toho všetkého je to akoby preč, zostalo v nás už len Svetlo.
Môj vnútorný diamant žiari. Zrazu som stratila všetky predsudky, ktoré som pri milovaní mala. Teším sa z nového objavovania, z krásneho potešenia s radosťou a láskou.
Viem, že moja yoni a lono sú od tohto momentu znovuzrodené, nekonečne zdravé a vitálne.
A tak ku mne prišla BOŽSKÁ
Navonok som vyzerala celkom normálne, nasledujúce dni aj týždne. Ale čo sa dialo v mojom vnútri, to bolo totálny masaker. Práve v tom čase mi prišla táto báseň:
„Tvoja sila tkvie v tvojej nehe.
Tvoja rýchlosť je v tvojej pomalosti.
A tvoja činnosť v tvojej nečinnosti, v tvojom plynutí.
Tvoja krása je tvojou prirodzenosťou.
Tvoj dotyk upokojuje.
Tvoja láska lieči.
A tvoja pozornosť spája.
Tvoje telo dáva život.
Tvoje lono je portálom.
Tvoje prsia sú radosťou.
A tvoje srdce je sídlom nekonečnej lásky.
Prameň SILY máš v sebe.
Ak spomalíš, zevníma ho.
Je ako voda – osviežujúca, životodárna.
Ak sa s ním raz spojíš,
už nikdy na ňho nezabudneš.
Môžeš z neho čerpať stále,
lebo jeho zdroj je nekonečný.
Keď sa ponoríš do svojej sily,
keď precítiš svoje dary, ktoré nesieš svetom ako pochodeň Svetla
uvedomíš si, aká si BOŽSKÁ….“
A potom to prišlo – sprav BOŽSKÚ – 4 liečivé transformačné stretnutia, aby každá žena objavila svoje skutočné dary a svoju silu! A tak je tu – začíname na jar, ožijeme v súlade s prírodou 🙂
A tak som jej vdýchla život a s láskou vás na BOŽSKÚ pozývam. Tu je link.