Trápi vás trauma z pôrodu? Pomôžem vám, ako na ňu

Viem, že sa hovorí, že vydržíme a zabudneme. Poznáte to? Aj našim mamám to hovorili, preto to ony vraveli tiež nám. Áno, vydržíme, veď potom dostaneme do rúk naše dieťa. Ale zabudneme? Čo vy na to? Skôr vytesníme, možno naša myseľ zabudne, ale naše bunky nie.

Na prežitú traumu môžeme zabudnúť, ale zostane v nás

Už dnes vieme (epigenetici (Lipton, B., 2015), ale aj lekári (Vojáček, J., 2020) prízvukujú) , že naše bunky sú múdre organizmy a majú pamäť. Ak teda zažijeme negatívnu emóciu, ktorou môže byť aj pôrod, zostáva to v nich hlboko uložené. To, že na to časom zabudneme, neznamená, že to tam nezostane. Potláčanie spomienok býva cestou ľahšou, no nie vždy lepšou. Je tu však aj možnosť, ako môžete sama túto ranu na duši zahojiť.

Keď si zlomíte nohu, či popálite ruku, každý vo vašom okolí s vami súcití a pomáha vám ako sa dá. Keď je však vaša ženská duša zlomená z traumatizujúcich zážitkov z pôrodu, vaša rodina a často aj tí najbližší iba mlčky prechádzajú okolo vás a tvária sa, že je to normálne a na bolesť sa časom zabudne. Áno, ak hovoríme o bolesti fyzickej, ale čo s tou duševnou? Tá kedy zmizne? Mnohým ženám sa aj dnes po 40tich či 50tich rokoch, tlačia slzy do očí keď si spomenú na pôrod svojich detí. A verte mi, že to nie sú slzy blaženosti. Sú to slzy bolesti, pretože ich ženské duše zostali po tomto zážitku riadne doráňané. No čas, okolie a ony samé svoje duše presvedčili, že rôzne negatívne zážitky, s ktorými sa pri pôrode stretneme vďaka skostnatenému systému sú vlastne bežné či nevyhnutné zlo.

Ak chceme rodiť inak je potrebné uvedomiť si či spracovať dve veci:

1. Pochopiť a zamyslieť sa nad tým, že zrodenie dieťaťa je priam mystická udalosť. Tak, ako dieťa prichádza na svet, tak potom aj žije svoj život (viac si na túto tému môžete prečítať článok na tomto linku). Nespoliehať sa na vopred dohodnuté cisárske rezy, zaplateného lekára alebo lieky proti bolesti. Komunikujme so svojím dieťaťom ešte v brušku (Ako komunikovať s dieťaťom v brušku si prečítajte na tomto linku), spýtajme ho ako sa chce narodiť a potom hľadajme najschodnejšiu alternatívu – pre nás aj pre dieťa…..nie pre systém.
2. Druhou veľmi dôležitou vecou je zbaviť sa strachov, ktoré nás v tejto oblasti mátajú a hlavne zbaviť sa smútku, ktorý zasiahol našu dušu počas predchádzajúceho pôrodu, ak sme taký zažili. Keď sa ho totiž nepokúsime vyliečiť, zostane v našej duši stále a bude nám brániť prežiť ďalší pôrod inak. V tomto článku sa budem venovať tejto záležitosti. Viem, že stále to veľa žien vôbec nerieši. Ako by povedali muži, jednoducho to nedramatizujú a berú dnešné pôrody ako fakt. No ja to tak necítim. Moja duša mi vraví, že to všetko má byť úplne inak. Prosím, dôležité je to robiť ešte pred ďalším otehotnením.

Môj prvý pôrod bol vlastne „v poriadku“

Môj prvý pôrod bol v podstate úplne v poriadku. A vidíte, aj napriek tomu som už pár dní po pôrode vedela, že toto určite nebol zážitok, na ktorý by som spomínala s obrovským šťastím. Áno, dnes som šťastná, že som porodila zdravé dieťa, ale to krásne v súvislosti so zázrakom prírody a aktom darovania života novej bytosti stvorenej z lásky sa akosi nekonalo. Prečo? Nemyslím si, že by to bolo popôrodnou depresiou. Jednoducho v nemocničných podmienkach, kde rodíte ako na páse, robia vám často invazívne a nechcené zákroky a považujú vás za nesvojprávnu adekvátne rozhodnúť o sebe a svojom dieťati sa to asi ani inak nedá. V čase pandémie sa to ešte zhoršilo.

Porodíte, ste tri dni v nemocnici, to nejako prežijete a potom sa prvé mesiace doma trápite……a potom to už všetko leží na vašich pleciach ako s týmito zážitkami naložíte. Nik sa o dôsledky nestará, a načo by aj? Ja som mala v podstate „bezproblémový“ pôrod, no vidíte aké myšlienky a pocity mi vírili v hlave.  Ako sa potom musia cítiť ženy, ktoré si prešli oveľa horšími zážitkami? Ženy, ku ktorým sa správal personál necitlivo alebo drzo? Ženy, ktorým dieťa vytlačili z brucha nasilu, alebo vákuovo vytiahli? Ženy, ktoré mali bolestivé nástrihy a ťažké popôrodné poranenia a trvalo im mesiace, kým sa dali do poriadku? Ženy, ktorým po pôrode vzali dieťa? Ženy, ktorým……………………………………. Vytesnili to zo svojich myslí lebo im nič iné nezostávalo alebo ich to stále máta a zraňuje ich dušu?

Dnes sa na pôrod pozerám inými očami

Ja sa dnes na pôrod pozerám úplne inak. Vnímam ho ako slávnosť a významnú udalosť pre tento svet. A mali by sme ďakovať, že z našich tiel mohla vzniknúť nová bytosť. Pretože keď rutinne rodíme v pôrodniciach, potom náš pôrod vyzerá skôr ako operácia slepého čreva. To za nás deti môže rodiť hoci kto – aj stroj, nie?

Keď som rodila naše prvé dieťa bol pri mne v pôrodnici aj manžel. Ani som nerozmýšľala nad inou variantou. Naivne som si myslela, že dohodnutý doktor je významným faktorom „dobrého“ pôrodu. Možno je, ale to závisí od toho ako vnímate „dobrý“ pôrod. Počas čakania na pôrod (asi 12 hodín) sme tam boli stále sami, našťastie nik iný nerodil lebo si to vlastne ani neviem predstaviť, že v tom spoločnom priestranstve by nás bolo viac. Sestričky manžela posielali domov. Vraveli mu, že to ešte potrvá, načo bude pri mne…..(asi mysleli …. strácať čas). Mala som tam byť v bolestiach a neistote podľa nich sama, veď takáto rodička sa predsa oveľa lepšie manipuluje. Našťastie nikam nešiel a tvrdošijne trval na tom, že zostáva.

Hneď na začiatku mi sestrička povedala, že som príliš precitlivená na bolesť. A to som trpela podľa mňa celkom potichu, akurát som v rukách stískala manželovu dlaň a liečivé kamene uľahčujúce pôrod. Stále som si pritom opakovala, že zažívam nádherný prirodzený pôrod, len ma v tom okamžiku nenapadlo, že prirodzený môže znamenať tak dlho. Tesne pred záverom prišiel môj lekár, odviezli ma na sálu a nastal štandardný postup – vyložené nohy, takmer až za ušami a doktor mi vraví, že ruky mám tlačiť tam…..a nohy zase tam…Prišlo mi to absolútne nelogické, že sa mám teraz sústrediť – na dych,  na nohy, na ruky…..čooo? Potom prišli ďalšie pokyny: tlačte, tlačte. Na chvíľu som asi stratila vedomie, lebo ako dnes si pamätám to silné svetlo a ako mi doktor vraví: „Monika, haló, počujete? Vy vôbec nespolupracujete, hovorím vám tlačte. Potom som teda zatlačila, keď už toľko chcel. V tej sekunde prišla ďalšia myšlienka….hovorím si, sakra to naozaj bolí a cítila som akoby sa slon dral cez myšaciu dierku. Na ten pocit nezabudnem. Hneď nato mi lekár vraví, že ma bude musieť nastrihnúť, ale len trošku, tak na tri stehy. Aj keď som sa tomu snažila všemožne vyhnúť, povedala som si, že čo už. Naozaj to nebolelo, ale bola som sklamaná. Možno som naozaj poserout, ale tých pár stehov ma potom bolelo ešte riadne dlho.

Hurá, dieťa prišlo na svet. Dali mi ho na chvíľku na hruď, skúsili sme či sa prisaje alebo nie, pretože pôrodnica bola predsa baby friendly a potom šup s ním na dve hodiny preč. Asi by bolo preč aj dlhšie, keby ho muž neukradol z novorodeneckého oddelenia. Dodnes si pamätám aká som sa cítila zničená, nevyspatá lebo spolubývajúcej dieťa celú noc plakalo, nemohla som poriadne sedieť, dojčila som opretá o starý nepohodlný kovový rám postele. Keď aj moje dieťa začalo ručať, vyzliekla som ho do plienky a položila na moju hruď ako mi poradila jedna pôrodná asistentka. Keď to zbadala sestrička s vypleštenými očami ma okríkla, že čo to robím, to si na to to dieťa potom zvykne a bude chcieť stále takto ležať na mojej hrudi, vraj jej mám dať radšej dudlík.

No a už nehovorím o tom terore – ráno o šiestej budíček keď prišla upratovačka, aby poupratovala pred rannou vizitou a následné divadlo s roztiahnutými nohami pred lekármi a sestrami. Intímne miesta neintímne….je to jedno koľko očí na vás čumí. Dehonestácia ženskej intimity asi bola poslednou čerešničkou, na ktorú si spomínam, na ostatné som už zabudla. Veď ste v nemocnici, tu sa na dušu nehľadí. A tak človek rozmýšľa nad tým, či tieto chvíle a zážitky sú naozaj hodné príchodu nového človeka na svet. Čo myslíte vy?

Naše druhé dieťa, ktoré teraz čakám a často sa s ním rozprávam mi vraví, že to nie je dobré. Ja to viem a ono tiež. Je to síce chlap, ale zdá sa, že tomu ako duša veľmi dobre rozumie a vie ako majú bytosti prichádzať na svet. Stále mi vraví, že tento smútok je potrebné zmeniť, prekódovať vo vlastnej mysli a nastaviť sa na pozitívny zážitok. Dôležité je navyše začať rodiť inak. Uvedomiť si dôležitosť toho aktu pre celý svet. A má pravdu. Samé sa musíme pokúsiť o zmenu a snažiť sa zmeniť najskôr prístup k pôrodom vo vlastnom srdci, až potom môžeme chcieť, aby sa zmenil systém.

Možno si niekto povie, že to veľmi prežívam a zveličujem, veď sa v živote stávajú aj horšie veci. Ak sa však staneme voči tomu otrelí, bude sa to ešte zhoršovať. Ja som tento svoj zážitok prijala ako dar, ktorý ma posunul na mojej ceste. Zároveň mi však otvoril oči, že toto nie je vec, ktorú som ochotná znova akceptovať.

Na príchode na svet záleží

Viete, vedci, myslím tým epigenetici a neurológovia (Lipton a kol. 2015),  dnes dokazujú, že nervový systém plodu a novorodenca má nesmierne zmyslové schopnosti a schopnosť sa učiť, rovnako ako druh pamäti, ktorej sa hovorí implicitná. „Pravda je, že väčšine z toho, čomu sme tradične v súvislosti s malými deťmi verili, je nesprávne. Nie sú to jednoduché bytosti, ale zložité a nestárnúce malé stvorenia s nečakane rozvinutým myslením. “ (CHamberliain 1998)

Vedci už dávno zistili, že keď dieťa prežije stresovú udalosť (čím je aj ťažký pôrod, jeho telo produkuje stresové hormóny), ktoré majú negatívne účinky na zdravie. Ak zažijeme traumatický pôrod my ako matky, deje sa niečo podobné.

Špeciálna pedagogička Stanislava Emmerlingová robila na vzorke takmer 3000 detí výskum (dáta zbierala úžasných 18 rokov), kde zisťovala ako rôzne stresové faktory pôsobia na detské neurologické poruchy ako je adhd, dyslexia a pod. Takmer 50 % detí s neuropsychologickými poruchami zažilo prenatálny a pôrodný stres. (Emmerglinová Stanislava a jej kniha Vidím to Jinak).

Liečivú meditáciu si môžete robiť doma

Už vieme, že na príchode na svet záleží. Ak ste zažili pri pôrode osobnú traumu a zrovna to nemuselo byť nič s tragickým koncom, prinášam vám liečivú meditáciu, ktorá vám môže pomôcť.

Sama som si to prežila a viac sa o tom môžete dočítať v našej knižke Láskavá cesta k detskej duši.

Poďme teda premeniť túto osobnú traumu našej ženskej duše či identity na svetlo, ktoré ju vylieči. Zdá sa vám to nemožné? Verte mi, nie je! Ako teda nato? Čítajte ďalej o meditácii Ružový stan.

Meditácia: Ružový stan

Prečo ružový stan? Kedysi v dávnych kultúrach mali ženy v kmeni červený stan. Muži tam mali vstup zakázaný a ženy do neho chodili počas menštruácie a pôrodu. Čo tam robili? Mali tam priestor len pre seba, rozprávali sa, smiali sa a užívali si tento nádherný čas. Lebo chápali dôležitosť a silu menštruácia a rovnako prirodzeného pôrodu. Na túto tému existuje aj krásny film A red tent.

Ja som pre vás vytvorila ružový stan, lebo ružová je farba srdcovej čakry, ružová lieči naše rany na duši. Ružový stan je vaše intímne miesto, kde sa môžete uvoľniť a dovoliť si pustiť staré traumy, poplakať si, prijať ich a zmeniť na DAR pochopenia.

Aby sme dokázali pretransformovať traumu z pôrodu na krásny zážitok pokúsme sa v tichu a pokoji prejsť nasledovnými krokmi:

1. Nájdite si doma tiché a pokojné miesto. Zapáľte si sviečku, pokojne si pustite meditačnú hudbu a hlavne si zariaďte, aby vás aspoň hodinu nik nerušil. Pohodlne sa usaďte, zatvorte oči a vypnite. Ak ste doteraz nikdy nemeditovali, môže vám pomôcť môj e-book Meditácia – manuál začiatočníka. Viac sa o ňom dočítate na tomto linku.
2. Keď už ste v pokoji, predstavte si, že sedíte v Ružovom stane. Je to čarovné miesto, s krásnym šapitó, kde sa dejú zázraky. Je staro ružovej farby, ktorá žiari ružovo – zelenými odleskami. Doslova vás objíma z každej strany. Cítite sa v ňom absolútne bezpečne. Privolajte dve bytosti, ktoré vám pri meditácii Ružový stan pomôžu – Matku Máriu a vašu dušu. Každú z nich chyťte za ruku a vytvoríte tak trojuholník. Ja si pomáham aj liečivými kameňmi – v tomto prípade som do jeho stredu dala ruženín – kameň lásky a malachit – zelený kameň transformácie. Obe farby sú farbami srdcovej čakry, v ktorej by malo prísť k prekódovaniu toho zážitku traumy. Prejdite si celý priebeh pôrodu. Od toho, ako začali prvé bolesti až po odchod z pôrodnice, alebo po posledný zážitok tejto traumy. Prechádzajte ním krok po kroku, spomeňte si na absolútne všetko, čo ste prežili. Každý detail sa počíta. Analyzujte, preciťujte, všímajte si svoje pocity, myšlienky, ktoré vám pri tom prichádzajú. Spomeňte si na všetky okolnosti, ale aj ľudí, ktorí vám prišli do cesty a ich správanie a činy. Ak chcete, pokojne si to aj zapíšte na papier. Táto časť bude asi trochu plačlivá, lebo sa vám začnú vynárať aj veci, na ktoré ste už snáď aj zabudli. No je to nevyhnutné, pretože treba vypratať všetkých kostlivcov v skrini.
3. Keď ste si prešli celým procesom, prijmite to. Jednoducho je treba to prijať ako fakt, že ste si to prežili a bolo to potrebné na to, aby ste sa na tejto situácii naučili a posunuli sa na vlastnej ceste. Prijatie situácie je nevyhnutné k spusteniu procesu očistenia a premeny. Prijmite to vo vlastnom srdci.
4. Odpustite sebe aj ostatným. Táto časť je veľmi dôležitá a rovnako plačlivá ako prechádzanie si celého pôrodu. Takže každú osobu, o ktorej máte pocit, že sa podieľala na vašej traume si predstavte pred sebou a z hĺbky svojho srdca jej odpustite a objímte ju. Pozor, myslite na to, že tá osoba vôbec o tom nemusí vedieť, pretože ona robila všetko tak, ako najlepšie vedela, len vám to jednoducho ublížilo. Môže to byť lekár, pôrodná asistentka či dokonca aj váš manžel, voči ktorému cítite pocit nikdy nevyslovenej krivdy, že vás pred tým neuchránil. Aj keď on chudák tiež nevedel čo všetko ho vlastne čaká. Odpustite aj svojmu narodenému dieťaťu, že jeho príchod na svet vás tak zranil. Na záver sa pozrite so zrkadla a odpustite sama sebe, pretože na seba zvykneme zabudnúť.
5. Zahaľte svoju traumu z pôrodu do svetla a lásky a vystavajte si nový zážitok – ako ideálny len mohol byť váš pôrod podľa vašich predstáv. Všetky strachy, ktoré ste mali alebo máte z oblasti pôrodu dajte zo svojho života preč. Zavolajte archanjela Michaela a každý strach pokojne pomenujte a odovzdajte mu ho do rúk. Starú udalosť ste zneutralizovali, vyliečili a nahradili novou. Prekódovali ste zážitok vašej duše. Všetko je možné! Ako si budete predstavovať svoj nový pôrod, zoberte v predstavách vaše dieťa do rúk a zalejte nezištnou láskou, že vám umožnilo stať sa Matkou zroditeľkou nového života. Tento záverečný akt s dieťaťom je veľmi dôležitý, pretože po traumatizujúcich pôrodoch môže byť silné zranenie našej ženskej duše dôvodom častých plačov detí alebo neskorších naštrbených vzťahov s nimi.

Bude to chcieť ešte nejaký čas, kým sa vibrácie nového zážitku začnú odrážať vo vašom živote, ale zmenu uvidíte už po pár mesiacoch. Ženská duša sa dokáže úžasne zregenerovať, treba jej len nechať dostatok času a priestoru, pochopenia a lásky. Samé sebe dokážeme byť najlepšími liečiteľkami. Absolvovanie tejto meditácie je priam nevyhnutné preto, aby sme sa psychicky prekódovali, očistili a pripravili našu dušu na to, že ďalší pôrod už bude iný. Bude to vedomý zážitok bez strachov s podporou lásky a vesmíru. Zbytočne sa budete snažiť ďalší pôrod prežiť inak, ak nebudete mať v sebe vyriešené staré traumy a strachy.

Porodiť dieťa je to najviac čo môžeme dať – sebe, rodine, ale aj tejto Zemi. V tom sme výnimočné, preto si to nenechajme vziať druhými ľuďmi, ale hlavne systémom. Deti sú naša budúcnosť. Na nich záleží, či tu budeme aj o 500 rokov alebo nie.

Prekódovanie zlých či traumatizujúcich zážitkov z pôrodu je veľmi dôležité preto, aby sme mali s našimi deťmi nádherné vzťahy, založené na ich prijatí a láske, ktorá sa potom bude odrážať aj v našich životoch. Ak budeme v sebe tieto zážitky potláčať bude to mať negatívny vplyv nielen na náš vzťah k deťom, ale aj ich vzťah k nám.

Na fyzickú bolesť zabudnete, ale na tú duševnú nie. A ak ten zážitok vo vlastnom srdci nezmeníme, stále budeme naše dieťa vnímať ako tú bytosť, ktorá nám tie nepríjemné pocity spôsobila. A najhoršie je na tom to, že ono to cíti a podvedome vie a toto všetko mu vytvára bloky v jeho živote. Možno je ťažké si to pripustiť, ale je to tak.

Žijeme, učíme sa, rastieme. Milé ženy, mamy, pamätajte: Keď budú naše duše šťastné, budú šťastné aj naše deti a celé naše rodiny. Ak si budeme veriť a zbavovať sa strachov, budú také aj naše životy – plné lásky a svetla. Rovnako to zasiahne aj naše pôrody. Ak odstránime vlastný strach aj pochybnosti a budeme veriť vlastnej duši, uvidíte – aj systém sa zmení – je predsa len naším vlastným odrazom.

Možno ste prišli až do konca tohto dlhého článku, ale aj tak ste si povedali, že sa k tomu viac nechcete vracať. Aj to je v poriadku, každá z nás to cíti inak a mali by sme konať v súlade so svojím srdcom.

Viac sa o vedomom počatí, tehotenstve a pôrodu, o mojich skúsenostiach z týchto oblastí, ale aj rannej výchovy dozviete v našej knižke Láskavá cesta k detskej duši.

PS: Ak po absolvovaní meditácie budete mať kedykoľvek pocit, že ste na niečo zabudli, alebo zabudli niekomu odpustiť, pokojne sa tam vráťte a urobte to. Nikdy nie je neskoro.

Foto: freeimage