Vysvetlime deťom, akú majú slová moc

Takto to začalo

Sme večer na chate s priateľmi, deti spia a my preberáme rôzne témy. Ani si nespomeniem, ako sme sa dostali k téme slová. Kamarátova žena vraví, že ich dcéra začala používať nazvime to škaredé slová, niekedy ich používajú aj oni. Samozrejme nie vo vzťahu k dieťaťu, ale napr. pri vyhrotenej situácii alebo veľkom hneve. Ich dcérka ich začala opakovať. Rozprávala tak týždeň v škôlke a oni jej nič na to nepovedali.

Pretože psychológovia vravia, že keď začneme dieťa za to hrešiť, tak automaticky upútame na to slovo jeho pozornosť a ono ho naschvál bude používať ešte častejšie.

Veď sú to len slová

Kamošova žena, čo nám to rozprávala vraví: „Veď sú to len slová.“ Máva pritom rukou, že to nie je dôležité. Myslela, že je to neškodné preto, lebo tými slovami nikomu konkrétne nenadávala, bolo to také všeobecné do p………… Druhý na to, priateľkin manžel hovorí: „To nemáš pravdu, slová majú blízko k činom.“

Tak čo, ako to je? Každý má svoju pravdu? Sú to naozaj len slová?

Si hlúpa

Napríklad také „neškodné“ slovo ako hlúpy. Hanka  sa hrala so svojím kamarátom. Veľmi milý chlapček. Boli na trampolíne, ona mu zobrala bundu a hodila ju nabok. Povedal jej, že je hlúpa. Nevinná situácia. Večer v posteli sa ma spýtala, prečo jej kamarát povedal, že je hlúpa, keď hlúpa nie je. Vravím jej, že to asi tak nemyslel, ale nepáčilo sa mu, že mu dala bundu nabok. Asi jej to inak nevedel povedať. Vraví, že dobre, ale prečo jej povedal, že je hlúpa…….Počúvala som to niekoľko týždňov, každý večer…..prečo jej povedal, že je hlúpa. A ja som jej dookola vravela, že nie je hlúpa. Že jemu sa len nepáčilo, čo spravila, ale jej to inak nevedel povedať. Určite ani netušil, ako ju tie slová zranili.

Áno, dobre čítate, zranili. Slová dokážu raniť nás dospelých a detské srdiečka ešte oveľa viac. Ako sa cítime, keď nám niekto povie, že nás nenávidí, alebo že sme sprostí či debili? Myslíme si, že deti tomu nerozumejú, alebo že zabudnú. Ale nie je to tak, zdanie nás klame. A tak sme si napísali modlitbičku Za dobré slová. Nájdete ju v našej knižke Uzdravujúce modlitbičky pre deti a rodičov

„Milý Bože, viem, že slová majú veľkú silu. Preto ťa veľmi prosím v túto chvíľu:

Pomôž, nech z úst mi vždy len pekné slová letia,

aby som druhým nerobil viac bolesť na duši. 

Vieš Bože, o tom, akú majú slová moc, som ani netušil.“

Vtedy sme sa začali intenzívne rozprávať o tom, aké je dôležité čo komu vravíme, lebo môžeme druhým veľmi ublížiť, aj keď to tak možno nemyslíme. Deti tomu porozumejú, len im to treba s láskou vysvetliť a my im musíme ísť príkladom. 

Debil, somár, zabijem ťa

Máme iného kamaráta, má 5 rokov, normálna rodina, žiadne problémy. Jeho rodičia mu denne ale aspoň 5krát povedia, že je hlúpy, alebo sprostý, niekedy je aj debil. Alebo keď niečo vyparatí a nahnevajú sa, tak z ich úst často vyletí ……..zabijem ťa.

A čo na to on? Prevzal to od nich a používa v normálnej komunikácii s ostatnými. Rozpráva sa s druhými deťmi a bežne im povie, že ty debil. Ja mu vždy poviem, že takto sa nerozprávame a vysvetlím mu prečo. Ale asi je to márne, lebo inak počuje celý deň iné reči. Pre neho je to na jednej strane normálne, lebo každý deň počuje, že je sprostý.  Čo si bude o sebe myslieť, keď to bude počúvať 18 rokov???? Ani si netuším predstaviť, aké je to v rodinách, ktoré sú „problémové“, ak toto je v „normálnej“ rodine.

Huby rastú v lese a papule majú draci 

Často môžeme počuť aj výraz huba namiesto ústa alebo pusa. Na Hany sa to hneď nalepí a minule vraví: Daj si to do huby. Vždy jej poviem, že máme ústa alebo pusiny, tomu, kto tak hovorí nech povie, že huby rastú v lese. Rovnako nemáme ani papule. Majú ich draci alebo zvieratá. Ale to je realita, ľudia tak rozprávajú a na deti sa to lepí ako lepidlo.

Slová sú energia a je od nich len krok k činom

Vrátim sa k príbehu zo začiatku, kde žena môjho kamaráta mávne rukou a povie, veď sú to len slová.

Zatvorte oči a predstavte si, že vám niekto celý deň hovorí: Zabijem ťa, zabijem ťa, zabijem ťa. Ale on to tak nemyslí, ale hovorí to. Potom si predstavte, že vám niekto celý deň hovorí Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa. Sú to len slová, žiadne činy. Ale pri ktorej variante sa cítite lepšie?

A pritom je výraz zabijem ťa, taký bežný v komunikácii medzi ľuďmi a medzi rodičmi a deťmi. Akú energiu do vzájomného vzťahu zasievame?

Prečo majú dievčatá v puberte často anorexiu alebo bulímiu? Stačí jedna jediná poznámka, že má väčší zadok a pritom to mohol byť len zlý vtip na chudú dievčinu. Je to jedno. Jedna veta, ktorá človeku dokáže zmeniť život.

Slová majú silu priatelia. Nemôžeme povedať, že výraz do p….. je len prázdne slovo, ktoré nič neznamená. Je to energia, ktorú vysielame zo seba von. Je to obrovský hnev, frustrácia. Áno, aj ja niekedy poviem do riti, keď som veľmi nahnevaná.  Možno som príliš precitlivená, ale na mňa nadávky pôsobia veľmi agresívne. Viem, že sú ľudia, ktorí nadávajú a pritom sú vlastne dobráci (niekedy to robia preto, že chcú byť zaujímaví) a sú ľudia, ktorí majú kultivovaní prejav a môžu byť vnútri skrytí psychopati.

Slová ničia, ale aj liečia

Ale bavme sa o sile slov. Čo do našich detí zasejeme, to budú vo svojich životoch žať. Ak im budeme hovoriť, že sú hlúpe, budú nám tak vravieť, keď my budeme starí a bezvládni. Potom sa nemôžeme čudovať. Slovo je energia a má naozaj len kúsok od činu. Preto sa kedysi vyberali mená podľa ich energie a človeka to potom malo celý život posilňovať a pomáhať mu.

Rozumiem tomu, keď psychologička povie, že nemáme hrešiť deti za nadávky, aby sme zbytočne neupútavali ich pozornosť na tieto slová. Na druhej strane si nemyslím, že keď dieťa vykrikuje týždeň každý deň v škôlke do p….. je v poriadku a nemáme dieťaťu na to nič povedať. Pre mňa je to jedna z hraníc, ktorú máme deťom ukázať a vysvetliť, prečo sa tak nerozprávame a mali by sme k tomu zaujať postoj.

Ak to povie dieťa raz, že to niekde začulo, nemusíme sa k tomu vracať, ale ak sa k tomu vracia častejšie, určite by som ho na to upozornila. Nepáči sa nám, keď nám niekto ubližuje, tak neubližujme druhým ani my. Keď sme sami a zahrešíme si, nech. Ale keď sme v spoločnosti a pri deťoch, každé naše slovo sa detskej duši vryje do podvedomia. Preto skôr myslime, ako budeme hovoriť.

Aby som nebola iba pesimista, ale ukázala vám, že slová majú silu. Existuje metóda chirofonetika a psychofonetika, kedy sa lieči človek hláskami. Čiže, ak nás dokážu liečiť, majú aj opačnú silu.

A čo nám z toho vyplýva? Nemusíme na druhých ukazovať prstom, každý sme tu za seba. Ak zmeníme seba, zmeníme aj svet, lebo sme jeho neoddeliteľnou súčasťou a možno sa pre tých druhých staneme inšpiráciou 🙂  Možno to máte doma podobne :-). Nemusíme zbytočne moralizovať, len žime viac v energii láskavosti, úcty a empatie. Toto je naša cesta, lebo to tak cítime. Ak sa chcete o nej dočítať viac, mrknite na našu knižku Láskavá cesta k detskej duši.

K tejto téme si môžete pozrieť aj jedno z našich videí na Youtube.

A ako to máte doma vy? Dajte vedieť 🙂 teším sa

Monika