Ako som sa prebudila, druhýkrát vo svojom živote

Prebúdzame sa každý deň, no iba niekedy sa nám stane, že sa prebudíme skutočne, akoby do iného života. Do života, v ktorom už nič nie je také, aké bolo predtým. V ktorom vidíme veci, ktoré naše okolie nevidí. V ktorom cítime inak, ako ostatní. V ktorom túžime robiť niečo úplne iné ako robíme a žiť inak ako žijeme. Hovorím o skutočnom PREBUDENÍ.

Zažila som takéto prebudenia dve. Jedno bolo v roku 2012 a druhé v tomto nádhernom roku 2020. Možno aj vy zažívate niečo podobné. Možno sa bojíte toho, čo to spraví s vaším životom. Tak som sa po dlhej úvahe rozhodla, že sa pokúsim opísať, čo to do môjho života prinieslo. Možno sa to niekomu z vás zíde. Netuším, či to však slová dokážu vyjadriť, ale minimálne sa o to aspoň pokúsim.

Na začiatku

V roku 2012 som sa podľa mňa prebudila prvýkrát. Môj život sa začal vtedy meniť na plné obrátky. Bola som po doktoráte z financií, mala som prácu v medzinárodnej firme a učila som popri tom na vysokých školách. Síce som to milovala, ale vo svojom vnútri som cítila, že niečo v mojom živote chýba. A tak som začala hľadať. Stretla som liečiteľku Katku, ktorá je dnes mojou úžasnou priateľkou a vďaka nej som sa pohrúžila do meditácií.

Bolo to skvelé, nič také som v živote nezažila. Dostávala som zrazu odpovede od svojho vnútra na otázky, ktoré ma trápili. Prichádzali vízie, ktoré ma posúvali ďalej. Viac sa o tom dočítate v mojej knižke Meditácia – cesta k sebe.

Stále som však bola rozdvojená. Jednou časťou som bola v tej finančnej a učiteľskej sfére. Na jednej strane ma to veľmi bavilo. No vzťahy, role a politika, ktoré tam fungovali mi boli proti srsti. Potom prišiel vek 33 rokov, prvé dieťa. Po 6 mesiacoch som sa hrabala do práce, taká som bola workoholička. Manžela a dieťa som brávala so sebou. Na druhej strane tu bolo moje meditovanie, osobný rozvoj, duchovná cesta, po ktorej som sa chcela uberať. Milovala som oboje. Vedela som však, že toto nie je to, čo by ma mohlo uživiť. A moje nároky v tej dobe naozaj neboli malé.

Po troch rokoch prišlo druhé dieťa. Medzi tým sme so staršou Hankou začali tvoriť. Vznikla knižka Uzdravujúce modlitbičky pre deti a rodičov a naša knižka Láskavá cesta k detskej duši. Mala som pocit, že všetko čo zažívame na rodičovskej ceste musím dať so seba von. Niekedy som mala pocit, že kráčame úplne sami – dojčenie, domáci pôrod, rešpektujúca a láskavá výchova bez porazených. Začalo to pred šiestimi rokmi, ale dnes sa mi zdá akoby to bolo včera. Užívali sme si, tvorili sme. V roku 2018 znikol aj tento môj blog.

Rok 2020 bol doslova transformačný

Až prišiel rok 2020. Dnes ho vnímam ako doslova transformačný. Konečne som vyšla z ulity von a začali sme s Katkou robiť ženské kruhy. Šimi bol ešte malý, pamätám si, že to bolo na jar v Nitre. Veľmi som sa tomu tešila. Hneď potom prišla korona. Aspoň si oddýchneme, vravím si. A tak mesiace plynuli. Vedela som, že sa blíži koniec roka a s tým 3 dôležité veci – Katke som sľúbila, že spravíme ženské kruhy aj v Bratislave, magický slnovrat 21.12.2020 a koniec môjho rodičáku.

Keby ste len vedeli, ako sa mi do tých ženských kruhov nechcelo. Modlila som sa, nech všetko zatvoria a ja nikam nebudem musieť chodiť. Modlila som sa, nech sa nikto neprihlási. Pochytila ma obrovská nechuť ku všetkému. Nechcela som zakaždým otravovať našich alebo sestru, aby mi strážili deti, keď mám ísť 80 km do Bratislavy a vracať sa odtiaľ po večeroch. Prosila som o pomoc, nech sa to vyrieši.

A potom, myslím, že to bolo v októbri som si uvedomila: – KTO má teraz SVIETIŤ, ak nie JA?Pomáhať druhým, keď je dobre, nie je až také nevyhnutné, ako im pomáhať v časoch, keď je ZLE, keď sa cítia opustení, v strachoch a ohrození.

Vo svojom vnútri som počula – moja zlatá, len ty pekne zdvihni svoj zadok a choď za tými ženami, ony ťa potrebujú.

A tak som ten svoj zadok zdvihla. Zrazu mi zavolala mama, že deti postráži, lebo veď kedy by som mala ísť „do sveta“ ak nie teraz, v týchto časoch, keď ľudia potrebujú pomoc. Na ten telefonát nikdy nezabudnem. Všetko do seba tak krásne zapadlo a ja som začala cítiť v duši takú obrovskú radosť.

Po prvom stretnutí na ženských kruhoch, ktoré sme mali so skvelými ženami (a ďalšie 3 nás ešte čakajú), sa nakoniec hromadné podujatia zakázali a tak sme to presunuli, keď sa situácia zlepší. V každom prípade to poznanie, ktoré mi prišlo, to volanie, ktoré som cítila – že mám tu a teraz ísť, lebo kedy SVIETIŤ ak nie v tme, bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce.

Pochopenie mojich strachov

Vedela som, že som na svojej ceste. Blížil sa koniec roka. Vedela som, že s tým ma čaká aj nástup do práce. Dávno som bola presvedčená, že sa tam nechcem vrátiť. Ale neustále nahlodávanie môjho ega bolo dosť veľké. Podsúvalo mi strachy o naše finančné bezpečie, strachy o to, že zase niekde budem začínať odznova, kdežto v škole mám už vybudovanú kariéru a docentúru za dverami. Strachmi som sa zaoberala už dlho a uvedomila som si, že to sú veci, ktorým nechcem venovať svoju pozornosť. Bolo pre mňa dôležité pochopiť ich, prečo sú tu a vznikajú.

V tom čase sa roztápali historické kolektívne strachy celej spoločnosti dosť intenzívne. Posielala som ich preč. Ak to chcete skúsiť, môže vám pomôcť táto meditácia Zbavte sa svojich strachov.

A potom boli dôležité už iba tieto veci: vždy keď to na mňa prišlo – obavy z toho, či je to dobrý nápad odísť a zostať na voľnej nohe, tak som sa zastavila a uvedomila som si, že tu ten strach je. Identifikovala som ho a uvedomila som si ho. Potom som sa dala do role pozorovateľa. Ok, tak je tu a čo? Je to. Beriem to na vedomie.

Pamätám si, že to bola téma nášho prvého podcastu. Môžu nám strachy pomôcť na ceste k sebe? Pochopila som, že strach u nás vzniká len preto, že sme ZABUDLI na to, kým v skutočnosti SME. A ak sa vám javí strach ako dôležitá téma vášho života, vedzte, že čo vo svojom živote kŕmite, to v ňom bude rásť. Ak to budú strachy, a budete im stále venovať náležitú pozornosť, tak sa ich nikdy nezbavíte.

Uvedomila som si, že sme dokonalé bytosti, že sme Láska a Svetlo, sme neoddeliteľnou súčasťou Boha, len sme na to zabudli, zabudli sme dôverovať, že o nás bude postarané. Ak by sme na to nezabudli, nemali by sme dôvod sa báť o našu budúcnosť. Toto pochopenie bolo silné a trvalé.

Prestala som bojovať

Korona, opatrenia a kríza tento strach ešte u mnohých zintenzívňovali. Ľudia mi písali, čo robiť, keď im zatvárajú prevádzky, nemajú prácu a pod. Spomenúť si na to, kým v skutočnosti sme. No mohla som im to napísať? Ale ja som inú odpoveď nevidela. Nájsť to Božské v sebe, dôverovať a poprosiť o cestu. Lebo vždy, keď sa jedny dvere zavrú, druhé sa otvoria. Staré musí odísť, aby mohlo prísť niečo nové, lepšie.

Po týchto pochopeniach som sa zrazu prestala cítiť ohrozená. Už som prestala cítiť túžbu bojovať. Predtým som bola vášnivou bojovníčkou za lepší svet. Sem-tam som dokonca napísala aj do novín, keď sa mi zdalo, že to, čo sa deje v našej spoločnosti, hospodárstve alebo v systéme je už cez čiaru. Vnútorné tlaky ma nútili bojovať proti systému, vláde, korupcii, ľuďom. Ale teraz? Potreba bojovať zmizla. Je preč. A ja som sa začala cítiť akási iná. Už som nebola rozpoltená.

Moja priateľka Dianka mi vravela, že nemôžeme zostať submisívni, lebo nás tí hore prevalcujú a keď sa nik nepostaví na odpor tak si budú robiť čo chcú. Mňa boj začal zaťažovať. Bojovať chcelo moje ego a nie moja duša. Boj je tlak, je to cesta ega, ktoré v nás vytvára dojem, že vieme, čo je pre nás správne. Ale možno si celou tou peripetiou musíme prejsť, aby sme pochopili. Možno práve to je dôležité. Cítila som, že úplne postačí, ak by si každý sám v sebe zasvietil. Ak by sa každý prebudil a začal žiť v láske. Prestali ma rozčuľovať obmedzenia a aj to, ak sa diali rôzne nezmysly. Zrazu som ich len vnímala. Zaregistrovala ich, ale už to nezasahovalo moje vnútro.

Odišla som z práce

V súvislosti s tým som pochopila, že toto je moja cesta – voľná a neistá. Ale tej neistoty som sa prestala obávať. Konečne som sa prestala modliť, aby ma vyhodili a čakať, že to niekto spraví za mňa. Produktívneho zamestnanca sa nik nechce zbaviť a tak som sa musela vyhodiť sama :-). Poslala som výpoveď a otvorila sa krásnej novej ceste s vami.

Uvedomila som si, že moje hodnoty sú predsa úplne iné ako sú hodnoty spoločnosti. Že túžim byť šťastná a naplnená, robiť to, čo ma baví, to, po čom túži moja duša a nie to, čo je cenené spoločnosťou resp. väčšinou ľudí.

Túžila som zažiť jednotu a celistvosť

Blížil sa magický slnovrat 21.12.2020 a ja som vo svojom vnútri túžila zažiť JEDNOTU a CELISTVOSŤ. Uvedomila som si, že Boh, o ktorom hovoríme nie je bytosť, ale STAV BYTIA. Že je to všetko, je to Láska a keď ju máme vo svojom srdci, znamená to, že on je v nás a my v ňom. Viem, že nový vek nie o dátume. Tešili sme sa na konjunkciu planét ako v čase narodenia Krista. No bolo našťastie týždeň zamračené. Aby sme nehľadeli na vonkajší svet, ale utiahli sa do svojho vnútra, lebo tam nás čaká odpoveď na všetky otázky.

Katka pripravila k slnovratu krásnu meditáciu Cesta ku zdroju. Pri nej som pocit Celistvosti a Jednoty naozaj zažila.  Zažívala som naozaj transformačné dni. Nedá sa to ani vysvetliť. Aj keď sme boli doma s dvomi malými deťmi, každý deň som si našla čas na meditovanie, čas rozprávať sa so Zdrojom vo svojom vnútri. Moje VEDOMIE začalo konečne plnšie ŽIŤ. Veľmi mi pomohol aj tento rozhovor s Jirkom Ledvinkom

Toto bolo moje druhé prebudenie. Moja rozpoltenosť zmizla a nahradila ju celistvosť a radosť z toho, že som v srdci cítila to, že som súčasťou niečoho veľkého, nekonečného, čarovného a dokonalého.

Sú tu Vianoce a s nimi naše Svetlo a aj Ego

Čas, kedy oslavujeme narodenie Krista. Jeho energia prichádza v týchto časoch ku nám oveľa intenzívnejšie. Aby sme sa prebudili a uvedomili si, kým v skutočnosti sme. Aby sme sa vymanili z okov strachu. Slávime Svetlo, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou.

Môj pohľad sa od môjho prvého prebudenia v roku 2012 zmenil. Mám pocit, akoby som sa prebudila znova, tentokrát skutočne. Stala som sa akýmsi pozorovateľom – seba samej. Snažím sa nehodnotiť, odpúšťať, pozorovať, byť bdelá. Vždy je to len SNAHA a nikdy nie dokonalá. Ale základom je UVEDOMIŤ si to, že sa vám tie veci DEJÚ. A zobrať ich na VEDOMIE.

Tlak, strachy, choroby, pocity ohrozenia, túžba bojovať – to všetko sú zbrane EGA. Ak ich vieme identifikovať a dať ich nabok, nevšímať si ich, tak naše VEDOMIE bude mať priestor pre Život. Áno, je to práca na celý život :-). Ale to všetko je súčasťou života PREBUDENEJ.

Záver môjho roka bol priam neočakávaný. Na Silvestra som skončila s chorobou v posteli. Pochopila som, že som si zbytočne plánovala čo všetko počas týchto dní stihnem, keď to bolo úplne inak. Učila som sa chorobu zaregistrovať, ale odložiť ju a nepripomínať si ju stále. Žiť tak, akoby sa vás nedotýkala. Že sa to nedá? Všetko je iba cvik 🙂

A tak dnes na začiatku nového roka 2021 som šťastná, že sme pred bránami nášho nového transformačného online programu PREBUDENÁ. Začíname už 21.1.2021. Pripravili sme ho pre všetky úžasné stvorenia, ktoré túžia kráčať za svojím vnútorným SVETLOM a nájsť kľúče od svojho skrytého potenciálu. To, čím sme si prešli my same, sprostredkúvame ďalej.

Posledné dní a týždne boli v mojom živote veľmi intenzívne. Som vďačná za to, že som ich spísala aspoň v tomto článku. Snáď aj vám v niečom pomôže, možno sa menej báť, viac veriť svojej duši a spojiť sa so svojím Svetlom. Netuším, či slová dokážu vyjadriť a poňať to, čo som zažila, ale verím, že sa mi to vám aspoň čiastočne podarilo sprostredkovať.

Keď dočítate môj článok až sem – do konca, ani neviem koľko krát som v ňom napísala, že som si niečo UVEDOMILA, veľa. Ale práve UVEDOMENIE znamená, že naše VEDOMIE vo vnútri nespí, ale je PREBUDENÉ :-).