Ako súvisí nedostatok nášho času s depresiami detí?

V roku sú vraj dva dni, kedy nemôžeme nič robiť – včerajšok a zajtrajšok. Spomíname, plánujeme a akosi až príliš často zabúdame žiť.

Prečo nám život uniká?

Hovorí sa, že život je to, čo sa nám stane, zatiaľ, čo si plánujeme niečo iné :-). Naša myseľ blúdi kade tade – je zahltená povinnosťami, očakávaniami, plánmi, strachmi. A tak nám nezostáva priestor byť v prítomnom okamihu – tu a teraz. Toto nám jednoducho uniká medzi prstami.

Stále plačeme, že nemáme čas. Ale čas nemáme preto, že prítomnú chvíľu nevnímame a nevieme si ju užívať.

Nárast samovrážd a depresií u detí je enormný

Včera som zahliadla diskusiu na RTVS Do kríža. Bola na takú smutnú tému a pritom tak silne prepojená práve s časom nás rodičov. Téma bola: Čím trpia naše deti? Medziročne sa zaznamenal vysoký nárast pokusov o samovraždu a samovrážd u detí, depresíí, úzkostí a sklonov k sebapoškodzovaniu. O koľko? Takmer o 30 %!

Vo vekovej kategórii 14 – 19 rokov bol nárast v roku 2021 oproti roku 2020 podľa NCZI až 74 % nárast. Deti sa cítia osamelé, bezmocné, zaplavené emóciami, s pocitom, že nik im nerozumie.

Ako to už býva, všetko so všetkým súvisí. Rodičia majú veľa práce, zahltení povinnosťami, nutnosťou zabezpečiť dostatok financií, často vo voľnom čase skrolujúci na mobile alebo hrajúci hry na PC. A čo deti? No musia byť umiestnené v zariadení, pretože rodičia sú v práci. A tak väčšinu dňa vlastne strávia s niekým iným. Ale spýtajme sa, s kým? Ako je naladená ich učiteľka v škôlke alebo v škole? Ako sú naladení ich spolužiaci?

Súvisí to s naším časom

Ako to súvisí s našim nedostatkom času? Jednoducho! Pri tom kolobehu, nemáme čas ani na vlastné deti. Nedokážeme s nimi len tak byť, rozprávať sa, zasmiať sa, zaujímať sa o nich. Náš dialóg sa zvyčajne vzťahuje k tomu, čo bolo v škole, aké má ešte úlohy, čo všetko treba v škole aj doma urobiť. Ale kde sú debaty o pocitoch detí, o tom, či sa na niekoho hnevajú, čo ich potešilo alebo naopak – čo im ublížilo.

edf

Digitálne technológie sú náhražkou za rodičovu pozornosť

A tak dostávajú do rúk nástroj, digitálne technológie. Je to pomôcka alebo zbraň? Ako sa otočila proti nám? Digitálne technológie sú ako droga. Podľa vedcov vyvolávajú v mozgu pocit slasti rovnako ako heroín. Ale prečo nedovolíme deťom si dávať heroin, zatiaľ čo pozerať hodiny do mobilu či hrať hry na PC nie je problém.

Nechcem démonizovať digitálne technológie, ale je jasné, že sme sa zmenili na generáciu hláv sklonených k mobilu a naše deti tiež. Ak sú drogou, mali by sme sa k nej adekvátne správať. Je nevyhnutné sa s nimi učiť zachádzať, rovnako ako s inými drogami – cukor, alkohol….

Kto dal deťom do rúk technológie?

No predsa my, ich rodičia. Ale my sme tu na tomto svete, aby sme mali deti, vychovali ich a potom išli stranou. Deti nemajú práva, ktoré sa dajú kúpiť. Majú právo na lásku, právo na starostlivosť, právo na teplé jedlo, ale nemajú právo na nový iPhone, ako hovorí Martin Jan Stránsky, renomovaný lekár a neurológ.

Nezabúdajme na to, že deti sa regulujú cez dospelých. Ale s akými dospelými sú naše deti väčšinou dňa? Ako sa my sami dokážeme regulovať? Ako vieme my sami pracovať s vlastnými emóciami a zraneniami?

Najčastejším dôvodom sebapoškodzovania a depresií u detí sú podľa odborníkov emócie. Prečo sú deti také zdeprimované? Prečo sa sebapoškodzujú a chcú odísť z tohto sveta? Lebo necítia skutočný záujem od ich najbližších. Vďaka digitálnym technológiám zažívajú virtuálne skúsenosti a tie skutočné im chýbajú. Hnevajú sa, sú sklamaní, smutní, cítia sa prádzni, nedostatoční, pretože virtuálne skúsenosti nemajú tú hĺbku akú ľudské srdce potrebuje.

Ani si nevšimneme, že sme spadli do jamy

Najväčšie úskalie rodičovstva je, že si ani nevšimnete, kedy to celé nastane. Viete, v koučingu existuje Teória U. Hovorí nasledovné: ….Žijete si žijete, a zrazu spadnete do jamy. Ale vy ste si to ani nevšimli, nechápete, čo na dne jamy robíte. V rýchlosti svojho bytia ste si žiadne signály, že idete smerom dolu nevšimli, nepostrehli ste to. Napríklad – muž povie – žena sa so mnou rozviedla a ja nechápem prečo. Je to jednoducho preto, že si nevšimol malé signály, ktoré tomu naznačovali. Nič sa predsa neudeje len tak.

Ešte lepšie je prirovnanie so žabou. Ak hodíte žabu do hrnca so studenou vodou a zapálite pod ňou oheň, voda sa postupne bude ohrievať, až sa žaba uvarí a ani si to neuvedomí. Ak by ste ale žabu hodili do vriacej vody, naľaká sa a vyskočí z hrnca. Tak je to aj s naším životom. Niekedy si jednoducho vôbec nevšimneme, že naše deti upadli do ťažkostí, pretože nemáme čas si všímať príznaky. A tak to je nielen s deťmi, ale aj s nami.

Aká existuje cesta von?

Aké je riešenie? Ako im môžeme pomôcť? Cítim, že minimálne tak, že najskôr pomôžeme sebe samým – rodičom. Pretože ak je zranený rodič, prenáša tieto zranenia na svoje deti. A v neposlednom rade – aktívne načúvanie, trávenie spoločného času, spoločné bytie. Ak chceme zlpešiť životy našich detí, musíme riešiť ich vzťahy a najdôležitejšie sú s vlastnými rodičmi. A potom im pomôcť naučiť sa pracovať s emóciami hnevu, strachu, prijímať sa takí akí sme, naučiť sa vnímať naše jedinečnosti. A aj k tomuto pomáha naša knižka Čarovná cesta a rovnako aj rodinná hra na podporu emaptie, láskavosti a porozumenia DÚHOVKA.

Ak to naučíme malé deti, ako väčšie si dokážu lepšie poradiť. Napríklad naučiť sa odpúšťať. Odpustenie je úžasný fenomén, brána do duševnej pohody, ktorá pomáha nielen dospelým, ale aj deťom. Pochopiť, že ak sa ku mne niekto chová nejakým spôsobom je to preto, že ho motivujú isté skúsenosti. Vďaka ematii a súcitu sa dokážeme vcítiť do kože iných ľudí.

Ako spieva Sima Martausová…….

aby pochopenie dostali, tí, ktorým objatia chýbali

a pereto sa hrubo správali,

aby sme dokázali zvolať dosť,

ak život riadi naša minulosť….

Mrazí ma, keď si spomeniem na seriál, ktorý ide v rámci večerníčka o rodinách – z rôznych kútov sveta. Ako malý Japonček vysvetľoval, že večer sa iba rodičom „pokloní“, neobjímajú sa a nebozkávajú, nie je to ich zvykom. A každý deň chodí do školy a keď príde domov ide zase do súkromnej školy, kde končí o desiatej večer – každý jeden deň okrem nedele.

Ako sa vymaniť z vlastných zranení ako rodič? Len prácou sami na sebe, láskou a prijatím seba samého. Pochopením vlastných generačných traum. Áno, toto všetko sa nás bytostne dotýka. Aj preto som dnes vďačná, že som našla silu na vydanie mojej knižky o uzdravovaní rodovej línie Tajomstvo môjho rodu.

Zážitkové popoludnia ČAROVNÁ CESTA

Aj preto, aby sme obnovili svoje vzťahy s deťmi a trávili s nimi hodnotný čas, rozhodla som sa pripraviť sériu zážitkových popoludní pre deti (5 – 9 rokov) a ich rodičov ČAROVNÁ CESTA. Budeme si čítať z našej rovnomennej knižky o príbehu malého vĺčika, ktorý sa vydal na cestu za šťastím. Pritom sa naučil byť vďačný za to, čo mu život prináša, vnímať svoje dary, zbaviť sa strachu, hnevu, ale aj odpúšťať. Vyskúšame si spolu aj meditačno-relaxačné cvičenia, ktoré sú v závere knižky. Spravíme si spoločný rituál Láskavej cesty k detskej duši, ktorý prepája rodičovské a detské srdcia. Deti sa zabavia aj s rodinnou hrou na podporu emaptie, láskavosti a porozumenia Dúhovka. A rodičia a špeciálne maminy budú mať priestor prozprávať sa so mnou o tom, ako môžeme prestať prenášať na deti rodinné generačné traumy a vychovať z nich šťastných potomkov. 

Nie nadarmo sa hovorí, že svet zachráni žena – verím, že je to preto, že my ženy máme vplyv na celé budúce generácie. Začať, ale musíme od seba. 

Zážitkové popoludnia budú v Bratislave a v Nitre. Termíny budú zdieľané na mojom IG alebo FB ČaroŽena. Rezervácia miesta je potrebná emailom.

Ak fungujete v komunite, kde ste viacero rodín (komunitná škola, domoškoláci, občianske združenia a pod.) a mali by ste záujem o takéto čarovné popoludnie, kontaktujte ma emailom na info@monikasobekova.sk 🙂