Máte doma priveľmi citlivé dieťa?

Naša Hany je skoro deväťročná Rybka. Teda ani tak nie Rybka, ale skôr malá morská panna 🙂

Je veľmi citlivá, až by som povedala, že precitlivená. Túži sa stať alchymistkou, rada hrá na klavíri, ale nie to, čo sa od nej vyžaduje, ale to, po čom túži. Rada si skladá svoje veci a hrá čo sa jej páči – len tak.

Keď nechce, tak nechce. Môže sa aj nebo zrútiť. Pozor! Vždy si to vie odargumentovať, nie je to z bežnej tvrdohlavosti, ale z vnútorného presvedčenia.

Ľahko vyčerpá svoje sily. A keď je vyčerpaná, pleskne sa o zem. Áno, aj teraz v „pokročilom“ veku.

Myslím, že na to, aby bola šťastná a v pohode potrebuje zažívať asi tretinu toho, čo je bežný deň školopovinného dieťaťa.

Problem nie je v deťoch, ale v rodičoch 🙂

Ako autorke kníh pre deti mi často píšete, že máte veľmi citlivé detičky. Že majú strach, že nechcú robiť veci, ktoré sa od nich očakávajú – napr. niekam chodiť, pridať sa do kolektívu. vystupovať pred publikom, ….čokoľvek.

Keď sa nad tým zamýšľam, a rovnako z vlastnej skúsenosti píšem, myslím, že je to naopak. Tie detváky sa neboja, ony proste nechcú a veľmi dobre vedia prečo. Možno to s nami nekomunikujú, ale sami sebe to vedia zdôvodniť. Vlastne o tom nehovoria zvyčajne preto, že sa ich nikto nepýta.

My rodičia túžime, aby zapadli …..do kolektívu, medzi rovesníkov, aby sa neodlišovali od „normálnych“ detí. Lebo, čo na to povedia ľudia, keď naše dieťa bude iné ako priemerné deti, čo povedia starí rodičia, učitelia, susedia?

Ten strach nemajú deti, ale rodičia.

Cilitvé dieťa je dar pre rodičov aj pre spoločnosť

Citlivé dieťa je DAR, aj keď si zvyčajne myslíme, že sme ho dostali „za trest“.  Viete, aj my sme si toho veľa odžili, nekonečné výlevy emócií, ktoré sme my, ako odchovanci bezemočnej výchovy, doslova nechápali. Rozladiť ju dokázalo aj jedno jediné slovo. Keď sa zaťala, tak povedala, že k tomu človeku sa nebude chodiť učiť, lebo by nemal vlastne vôbec robiť učiteľa.

Ako som už spomínala….nával povinností bežnej školy ju dokáže vyčerpať. V pohode zvláda asi tretinu z toho. A tak sme sa rozhodli prejsť do komunitnej školy, kde chodí len trikrát do týždňa. Celkom nám to postačuje, len sme sa museli odpútať od starých nastavení, čo všetko nevyhnutne musí dieťa vedieť a naučiť sa v škole. Vlastne to je zase len náš tréning. A musíme si to pripomínať často – že keď nejde o život, nejde vlastne o nič 🙂

Precitlivené deti ťažko žijú v našom systéme. Ja však mám pocit, že takýchto detí je viac a viac. Možno nám ich nebo zoslalo preto, aby nám ukázali, aký je systém, v ktorom žijeme deštrukčný, rýchly, zameraný na výkon a nie na človeka. Vytvorili sme si priestor, v ktorom nie je dôležité, aby ľudia boli šťastní a spokojní, ale CHYTENÍ, aby zarábali viac a viac, túžili po veciach, ktoré nemajú so skutočným šťastím nič spoločné. A je pre nás také ťažké tento systém opustiť, zvyčajne v ňom ľudia zostávajú aj na úkor potrieb svojich detí.

To, že deti nám nastavujú zrkadlo nie je len prázdna fráza. Ukazujú nám, aký nefunkčný je náš systém….len sme si to my, zaslepení dospeláci, ešte nevšimli. Čo je však úžasné, prinášajú nám do spoločnosti zameranej na seba a na výkon a maximálny zisk viac láskavosti, porozumenia a súcitu. Pretože tieto deti sa vedia vcítiť aj do kože druhých, nemyslia len na seba, sú pomalšie a vnímavejšie.

Deti sa narodili s túžbou po poznaní, každé jedno s inými darmi a talentami a my od nich chceme, aby sa nevyčnievali, neodlišovali sa a boli podobné ako vajce vajcu. Vadí im každá maličká neprávosť. Chceli by, aby bol každý ohľaduplný ku každému, aby bol svet plný lásky a pokoja.

Ak im začneme vychádzať v ústrety, spôsobí to rozpad starého systému, kde každý musel zapadať do nejakej krabičky. Ale na to najskôr budeme musieť sami v sebe nájsť odvahu ich prijať také, aké sú. Prijať ich citlivosť, ich inakosť. Dovoliť im to, čo sme nemali dovolené my – prejavovať emócie. Niekedy to bolí a pritom pre ne je to také liečivé. Raz som sa Hanky spýtala, ako jej môžem pomôcť keď na ňu príde ten silný nával emócií a ona začne z toho plakať ako odtrhnutá. Lebo ja som už bola z toho bezradná. A viete čo mi povedala? Nechaj ma tak mami, nech sa vyplačem. To prejde.

A tak som ju nechala. Prijala som to, že ona to má inak ako ostatní. Že jej telo možno zvládne menej záťaže ako ostatní, ale jej dušička je nekonečne veľká pre všetkých.

Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo som začala tvoriť knižky pre deti ako sú Kryštálové rozprávky, Čarovná cesta či hra Dúhovka. Pomáhali nám rozprávať o témach, ktoré denne deti zažívali a potrebovali ich nielen prežiť, ale aj vnútorne spracovať.

Čo vlastne citlivejšie deti potrebujú?

Potrebujú v prvom rade uistenie, že nie sú pokazené. Že je to v poriadku, ak to majú inak, ako ostatné deti.

Potrebujú viac našej vedomej pozornosti.

Potrebujú byť milované bez očakávaní. Jednoducho preto, že sú a nie preto, aké sú.

Potrebujú, aby sme im dovolili dýchať, spomaliť, ísť si vlastným tempom.

Potrebujú, aby ich rodičia rovnako spomalili a vstúpili do vlastnej sily, ktorá im umožní podporovať ich.

Potrebujú, aby sme im povedali, že citlivosť nedostali za trest, ale je to DAR.

My rodičia sa stále sa učíme

Ešte stále sa to učíme. Vždy príde niečo, čo nás prekvapí a my sme si neistí, Hovoríme si v duchu….naoazj to má byť takto? Jediné, čo nás dokáže zachrániť je dôvera v to, že NAŠE MORSKÉ PANNY HLBOKO VO SVOJEJ DUŠI VEDIA. Učia nás láske v takej podobe, o akej sme netušili – láske bez očakávaní. Túžia, aby sme ich milovali preto, že sú a nie preto aké sú.

A že náš svet nie je stvorený pre takéto deti? Nevadí, spolu ho môžeme prebudovať na miesto, ktoré je krásne pre život 🙂