Ako to začalo?
Večer sme ukladali deti spať. Predtým ešte prezliecť sa, umyť zuby, vycikať….bla bla bla. Opakujem tú istú story, lebo sa mi zdá, že dnes všetky slová letia oveľa viac do luftu ako inokedy. Vravím Hany (takmer 5r): „Hanka, pomohlo by mi, keby si si konečne začala umývať zuby, prezliekla sa do pyžama a vycikala. Aj ja som unavená, aj vy a je treba ísť spať. Prečo stále robíš niečo iné?“ Zúfalo sa pýtam, lebo som bola naozaj unavená. Nato mi ona vraví: „Mami, ale to je moc príkazov, ja to nestíham všetko spraviť hneď, ako si to ty predstavuješ.“
Za všetkým sú len naše očakávania
Vtedy mi to doplo. Aj keď sa snažím žiť oveľa vedomejšie a vychovávať naše deti rešpektujúco a láskavo, stále sa objavujú obdobia (zvyčajne keď sú nestíhačky, stres alebo choroba), že skĺzneme s starým známym „rokmi overeným“ technikám. Mrzelo ma to, lebo som cítila, že som chcela naozaj od nej veľa vecí naraz a ona si nevie stanoviť poradie dôležitosti úloh, ktoré jej dávam. A tak sme sa dohodli, že nasledujúci deň strávime bez príkazov a pokynov. Bolo to také spontánne, že som to ani neriešila, či sa to dá. Bolo mi jasné, že ak staneme dobrou nohou a hneď ráno sa „zvedomiem“, dáme to :-).
Hneď ráno som začala pokynom 🙂 🙂
Ráno zasvietilo slniečko a my sme sa začali s mužom budiť. Prišla som k Hanke a vravím jej: „Hany, vstávaj.“ Bum, vravím si – pokyn – prvá veta len čo otvoríme oči. Vodu kážem, víno pijem. Ona to možno tak nevnímala, vravím si, lebo to nemalo ten tón a pokračujem ďalej: „Poď, dnes nás čaká krásny deň, ako sme si sľúbili bez pokynov a príkazov.“
S úsmevom a radosťou vstala. Za chvíľu za ňou do postele skočil Šimi, niečo sa mu znepáčilo, už si to ani nepamätám, a dostala od neho buchnát. Začala mrnčať. Ja odchádzam. Nechcem dávať pokyny a pokiaľ sa nezabíjajú a nenútia, aby som to vyriešila, nechávam ich tak.
Deti prichádzajú do kuchyne, čakám, že budú chcieť rozprávky. Ale namiesto toho mi Hany začne pomáhať s raňajkami v kuchyni. Super, teším sa :-). Inak som stále ticho. Dala som sa úplne do úzadia, ak netreba, nič nehovorím, ako učiteľ pri Hejného metóde matematiky 🙂 :-).
Potom sa nám ohlásila nečakaná návšteva. Bolo 10 hodín a my sme ešte len pospratávali po raňajkách. Ako ich donútim umyť si zuby a obliecť sa, keď má prísť môj bývalý šéf???
Ešte sme dokonca mali pobaliť desiatky našich knižiek, ktoré ste si za posledné dni poobjdenávali. A tak vravím do vzduchu a nahlas: „Idem sa umyť, očesať a obliecť. Nechcem byť strapatá a ufúľaná a v pyžame, keď príde profesor na návštevu.“ Odchádzam preč a čakám, čo sa bude diať.
Za chvíľu prídu s úsmevom a pokrikom deti, že sa chcú umývať a prezliekať tiež. Super 🙂 Nebudú špinavé a v pyžamách 🙂 :-). Dokonca mi s radosťou pomohli pobaliť aj knižky.
S týmto grifom sme zvládli celý deň – vždy, keď som chcela, aby niečo išli spraviť, tak som povedala, že to idem spraviť ja a prečo to idem spraviť. Myslím, že to bol faktor úspechu – ak deti vidia, že to idete spraviť aj vy a vedia prečo, to idete robiť – jednoducho sa pridajú.
Lebo väčšinou sú to iba prázdne slová – rozkazujeme im ….toto sprav, tamto sprav, ale my pritom robíme 10 iných činností. A do ich detských ušiek tie slová prúdia dnu a potom pekne von.
Kto sa pridá?
Poobede sme chceli ísť von. Nebolo treba pokynov – stačila otázka: „Idem s ockom von. Kto sa pridá?“ A hneď stáli obaja na chodbe a chceli sa obliekať. Toto bol tiež perfektný spôsob. Vlastne som bola celý deň ticho, alebo som kládla otázky 🙂 :-). Fungovalo to na 100 %.
Preteky
Vracali sme sa poobede z parku. V polke kopca už nevládali. Bola to cesta nekonečná. Stále som bola ticho, veď sme bez pokynov. Muž to bral športovo a zrazu vyhlásil: Dáme si preteky, kto bude prvý doma. Obe deti s úsmevom naštartovali motory a začali utekať hore kopcom. Nechceme v nich síce moc povzbudzovať súťaživosť, ale teraz to fakt bodlo :-).
A toto boli 3 hlavné triky, prečo sa deň s deťmi bez príkazov a pokynov dal zvládnuť:
Dôležitá však bola iná vec – pre mňa ako rodiča to bol vlastne balzam na dušu. Lebo som sa vlastne od rána utiahla do úzadia. Hovorila som minimálne a vyzvala som ich k akcii len keď bolo treba dobrou otázkou :-).
A čo ma to ešte naučilo?
Áno aj o tom je naša láskavá výchova alebo nazvime to rešpektujúca alebo kontaktná výchova. Ak sa chcete viac o nej dozvedieť, prečítajte si našu knižku Láskavá cesta k detskej duši alebo Uzdravujúce modlitbičky pre deti a rodičov.
Láskavý rozhovor na záver
Láskavé a rešpektujúce rodičovstvo nie je hračka. Je to plná, vedomá a aktívna činnosť, v rámci ktorej meníte sám seba a svoje podvedomé vzorce správania sa. Áno, svoje dieťa milujete, ale tie večné vzorce, ktoré máme vštepené, sa len ťažko menia. No uvedomujeme si, že ak nimi nechceme zahltiť aj naše deti, musíme to robiť inak. Večer sme mali ešte malý vrelý láskavý rozhovor. Vysvetlila som Hany, že pokyny dávame ako rodičia preto, aby detičky spravili, čo je nevyhnutné a čo už vedia robiť samé. Aby nám rodičom pomohli. Viem, že je niekedy toho na ne moc, aj na nás. Len musia byť k nám zhovievavé, lebo len sa učíme, ako to robiť inak – láskavejšie, vedomejšie a rešpektujúcejšie.
Ešte malé odporúčanie
Ak to chcete vyskúšať, robte to najskôr počas dní, kedy vás nečaká veľa povinností. Keď si to už otestujete, bude to výzva vyskúšať do aj keď pôjdete s deťmi do škôlky či školy :-).
Ozaj, všimli ste si náš nový ebook ZDARMA 4 tajné tipy, ako na krik a hádky detí? Ak ho ešte nemáte, môžete si ho bezplatne stiahnuť na tomto linku.