Naša Hany je také milé dieťa, keby nemala tie svoje pleskoty. Keď sa jej niečo nepodarí, alebo sa niečo udeje, niekedy ju chytí hnev a spustí plač a ako to my hovoríme „plešťáky“ :-).
Prečo dieťaťu dovolíme hnevať sa?
Večer sme sedeli s mužom a rozprávame sa o tom. Je to možné, že ju niečo naštartuje tak veľmi (nám sa to zdá pritom ako maličkosť), že spustí hneď hnev a plač??? Aj iné deti to majú? Zamýšľame sa…
Mali sme to aj my? Vravím, že podľa mňa nie. Keby som takto začala „ručať“, keď som bola malá, zato, že sa mi niečo nepodarilo, alebo zato, že mi mama pokrája volské oko a ja som ho chcela mať celé, asi by som dostala dobrú zaucho a musela by som byť ticho.
A podľa mňa to je práve ten dôvod! Ak dieťa necháte od mala prejavovať všetky svoje emócie – ktoré chápeme aj ako dobré, aj ako „zlé“, dieťa si na to zvykne. Ja som cítila, že je to tak ok – nechať nech všetko vyjde von. Brali sme to ako samozrejmosť. Nechcela som jej hovoriť neplač, keď sa buchne, lebo to bolelo. Aj ja uroním slzu keď sa veľmi buchnem. (Viac o našej rodičovskej ceste sa dočítate v knižke Láskavá cesta k detskej duši) Toto bude robiť do veku, kedy bude schopná túto emóciu spracovať a vyriešiť inak ako hnevom alebo plačom. Psychológovia vravia, že je to okolo 6 roka veku. Tak čo riešime, keď Hany ešte nemá 5?
Ako negatívne emócie môžete deti naučiť spracovať?
Nevadí, že toľko ešte nemá. Aj tak sa pomaly sa s tým učíme pracovať. Ako?
Detský hnev a plač vadí najviac dospelým
Detský hnev a plač vadí najviac nám dospelým (rodičom, babkám, dedkom, ale aj všetkým ostatným). Prečo? To si musíme zodpovedať každý vo svojom vnútri sám. Stačí si sadnúť, zatvoriť oči a spojiť sa s vlastnou dušou. Pri nej dostanete odpovede na všetky vaše otázky. 😘
Foto: canva