Čo sa stalo s našimi otcami?

Otec, každý z nás ho má. Áno, možno nežije s vami, možno ste ho ani celý život nepoznali, možno ho „neuznávate“, ale máte ho. Je tu. Bez ohľadu nato, či je živý alebo nie.

Väčšinou riešime materstvo

Priznám sa, že posledné roky som riešila tému materstva. Áno, žena zostane tehotná, 9 mesiacov nosí dieťa v brušku, stala sa z nej mama. Aj pre mňa to boli nové skúsenosti, nové pocity a nové objavy a niekedy možno aj nové sklamania. Ale keď už raz mama ste, už sa neodmamujete 🙂 a budete ňou vo väčšine prípadov navždy.

Ale ako je to s otcom? Keď som písala moju knižku o našej rodičovskej ceste Láskavá cesta k detskej duši – špeciálne otcovi som vyčlenila zopár strán. No, priznajme si, že to nie je veľa. Bolo to však spôsobené tým, že celé moje pocity, ktoré som riešila, som doma zdieľala s manželom spoločne. Bol to náš pohľad na svet a preto mi to prišlo, akoby sme celú tú knižku písali spoločne a ja som bola len sprostredkovateľ. Na jej prednej strane je strom našej rodiny – ako ho vidím ja – jeho kmeň je môj manžel a v láskavom náručí objíma mňa a naše deti.

Zdá sa, že my matky máme výhodu. S príchodom na svet a podľa mňa ešte skôr – už počas tehotenstva sa rodí vzťah k nášmu dieťaťu. Hladkáme ho, žijeme s ním, je našou súčasťou, rozprávame sa s ním. Privedieme ho na svet. No čo muž? Ako to má on? On si vzťah k dieťaťu musí vybudovať a to je zdá sa oveľa ťažší oriešok.

K článku nájdete aj video na mojom YouTube kanále Monika Sobeková. Mrknite aj naň 🙂

Od dávnej histórie sa otec hľadá

Spravme si malý exkurz do histórie, Luigi Zoja to krásne opisuje vo svojej knihe Súmrak otcov. Pokúsim są to zjednodušiť a zostručniť, ale neviem, či sa to vôbec dá. Ešte kedysi veľmi veľmi dávno, v dobe „pravekej“, bolo bežné, že úlohou samca je iba oplodniť samicu a ísť ďalej rozsievať potomstvo. No našim vývojom a aj vývojom vedomia sme odpozorovali, že deti, ktoré prichádzajú na svet sú veľmi ohrozené. Oveľa lepšie prežili deti, kde muž zostal pri žene a zabezpečoval potravu a ochranu ženy a dieťaťa. A toto bol vážení základ monogamie. Ak chcel muž udržať svojho potomka nažive, musel rodinu kŕmiť a ochraňovať. Preto bolo vcelku nemožné toto zdieľať na viacerých frontoch. Monogamiu teda nestanovil zákon, existovala dávno predtým, ako sa o nej začalo zmieňovať právo, bola vlastne víťazstvom v boji o prežitie.

Muži prišli o svoju citlivosť a ženy o svoju silu

Neskôr v čase starého Grécka a Ríma bolo bežné zase to, že otec musel svoje dieťa aj prijať. Teda nemusel, ale keď sa chcel podieľať na jeho výchove a chcel, aby dieťa malo otca, ktorý ho bude viesť, tak ho doslova „adoptoval“. Samozrejme, mohol ho aj neprijať a to sa stávalo aj bežne stávalo. Matka si na rozdiel od otca – resp. muža nemohla vyberať. Žena bola v tom čase úplne v ústraní. Muži sa kládli na piedestál a boli vzormi, no ženy boli podrobené a ak chceli prežiť museli sa prispôsobiť. Ako píše Zoja (2016) rovnováha medzi mužmi a ženami sa zrútila v prospech mužov.

Tieto doby priniesli aj mnoho vojen, obsadzovanie krajín, muži chodili do bojov a začínali sa obrňovať tým, že strácali svoje city. Muž bol bojovník, no bol aj otec? Často to práve kvôli chýbajúcej citlivosti nedokázal. Aj keď sa našli takí ako bájny Hektor, ktorý bol bojovníkom práve preto, že bol otec. Tak, ako sa energeticky udiala u mužov krivda toho, že prišli o svoju citlivosť, na druhej strane ženy prišli o svoju silu. Nevedno či ich o ňu pripravili muži zo strachu pred ich vnútornou silou, múdrosťou a napojenie na prírodu, alebo pre schopnosť priviesť na svet život. Často bojujeme proti tomu, čomu nedokážeme porozumieť, namiesto toho, aby sme to s pokorou a láskou prijali.

20. storočie prinieslo genocídu otcov

A neľútostný čas išiel ďalej. Behom 20. storočia nastalo tragické miznutie otcov z rodín. Ešte predtým prišla priemyselná revolúcia, prvá svetová vojna, druhá svetová vojna. Muži stále odchádzali preč – či už to bolo za lepšie platenou prácou alebo odchádzali do vojen, kde sa zase museli obrniť, pretože citlivosť by ich zlomila.

Kedysi otcovia boli predstaviteľmi remesiel, roľníci, svoje remeslo odovzdávali deťom z pokolenia na pokolenie. No zrazu nastal obrovský skok. Vývoj sa zrýchlil, tradičné sa rozpadlo. Revolúcia a pokrok priniesli to, že otcovia chceli prinášať pre svoje deti viac peňazí, žiaľ kompenzovali to menším časom, ktorý spolu strávili.  V 90tych rokoch (Zoja, 2016) strávili americkí otcovia so svojimi deťmi priemerne 7 minút denne. A veľa detí nedostalo ani toto. Vyrastali úplne bez otca. Odhadovalo sa, že 4 z 10 detí narodených v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyrastali iba s jedným z rodičov – zvyčajne s matkou. K tomuto nárastu žiaľ neprichádzalo postupne, ale skokom. Americkú spoločnosť zasiahol intenzívny proces straty otca, čo spôsobilo súkromnému životu obrovskú traumu. Na konci 20. storočia viac ako polovica amerických detí strávila časť alebo celé detstvo len s jedným rodičom.

Práve táto strata vlastnej otcovskej identity sa mohla podieľať aj na zhoršujúcej sa psychike mužov. Podľa Americkej asociácie na ochranu práv mužov bol počet samovrážd mužov v tom čase o 300% vyšší ako u žien, aj keď muži mali v rukách všetku svoju moc a aj právo voliť.

Traumy mužov a žien bolia rovnako

Kde majú tieto bolesti začiatok? Dá sa to vôbec určiť? Spoločnosť si pre svojich vlastných mužov a ženy pripravila boľavé traumy, ktoré im zanechali rany na duši. Je ťažké si priznať, že sme si ich vlastne spôsobili sami. Uštredil ich človek človeku. Aj keď sa zdalo, že blížime tým druhým, dotklo sa to aj nás. Tak, ako si my ženy nesieme hlboko vo svojom vnútri traumu z toho, že nám zobrali našu silu, si muži nosia traumy z toho, že prišli o svoju citlivosť.

V Amerike sa černošskí muži borili s jazvami na duši po otroctve. Výskumy dokazujú, že rany są doteraz nezahojili a predstavujú jeden z budúcich problémov Ameriky. Epigenetici (Lipton a kol.) dokazujú, že bunky v našom tele majú pamäť. Dokonca si naša bunka pamätá, keď ešte bola v tele našich rodičov a ich zárodok bol v tele ich rodičov. Toto je vedecky dokázané a práve preto intergeneračné traumy a ich dedenie sú zaujímavým predmetom výskumu neuropsychológov. No zdá sa, že na úrovni kolektívneho podvedomia nás spoločné traumy ovplyvňujú ešte ďaleko ďaleko za tri generácie.

Otcovská rola sa prenáša z generácie na generáciu. Dávne rozhodnutie mužov, že budú živiť svoje ženy a deti je v živočíšnej ríši vzácny jav. Prišla zato aj patričná odmena – ich deti mali oveľa väčšiu šancu na prežitie, ako keby sa o nich starala iba matka. Otcovia nie sú riadení inštinktami ako matky, oni sa musia všetko naučiť. A práve v dobe otroctva nemali rodiny otrokov žiadny právny status. Otec patril otrokárovi a matka tiež, mohol byť kedykoľvek predaný inému otrokárovi. Tieto stáročia plné násilia oslabili identitu otcov. Zodpovednosť za deti zostala na pleciach matky. A tak s hlbokými jazvami afroamerický národ klesal aj po zrušení otroctva ku dnu.  Zoja píše, že v roku 1987 až 85 % otcov mladších ako 20 rokov nežilo so svojimi deťmi. Pri „bielych“ to bolo len 23 %. Zistilo sa, že čím viac je určitá skupina marginalizovaná, tým viac jej chýba otec (85 % mladistých väzňov v USA nemá otca). V slumoch narastal počet nemanželských detí a počet otcov žijúcich s rodinou sa znižoval. V týchto podmienkach sa začalo dariť drogám a kriminalite.

Zjazvené duše však nie sú len medzi afroameričanmi, traumy postihli aj krajiny, ktoré boli kolonizované, krajiny, kde otcovia odchádzali na dlho a ďaleko preč, krajiny, ktoré zasiahol holokaust, národy, ktoré stratili svoje územie a identitu a boli vysťahované, ale aj občianske a svetové vojny. Každá krajina má inú históriu, iné kolektívne podvedomie plné svojich vlastných tráum. Aj prastará bolesť dokáže tak veľmi bolieť. Čo je na tom najhoršie? Že nemáme ani potuchy, že to môže prameniť až tak hlboko. 

Dnes patriarchálna hierarchia na prvú priečku kladie bieleho muža, za ním nasleduje biela žena, za ňou farebná žena a farební muži stoja až na konci. Farební muži prichádzali o svoje otcovstvo viac ako farebné ženy o materstvo. Týmto zraneným bytostiam sa často nepodarilo vybudovať si nové rodiny, pretože ich blokovala stará silná bolesť.

Z učiteľa na živiteľa

Zatiaľ, čo doteraz mizli otcovia do vojen a bitiek, z ktorých sa často nevrátili, alebo sa vrátili duševne zmrzačení, priemyslová revolúcia vytvorila iného otca – neprítomného a často nedôstojného. Čas ekonomického rozmachu pritvrdil na konkurenciu a otcovia sa začali predháňať, ktorý viac zarobí, ktorý prinesie do rodiny viac peňazí. Otec sa zmenil z kedysi „učiteľa“ na živiteľa. Otec už nechce, aby jeho syn robil remeselníka či roľníka, robotníka, tak ako to bolo kedysi, keď sa deti učili od svojich otcov. Otcovia si roky doslova odtŕhali od úst, aby sa ich deti mali lepšie. A aký je dnes výsledok? Kopy právnikov, ekonómov a filozofov, ktorí nemajú prácu, ale remeslá zývajú prázdnotou. Otec degraduje to svoje a chce pre deti niečo lepšie. Potom sa však nemôžeme čudovať, ak jeho postoj prevezme dieťa a keď doštuduje sa za svojho otca, ktorý toľko nedosiahol, vlastne hanbí.

Gordon Neufeld a Gábor Maté v knihe Držte si svoje deti sa zhodujú s Luigi Zoja – Ak rodičia nie sú dostatočným vzorom pre svoje deti, deti nachádzajú vzor vo svojich vrstovníkoch, ktorí sú rovnako často bez vzorov a agresívni. Dieťa prestáva napodobňovať rodiča, ale napodobňuje svojho spolužiaka alebo kamaráta, ktorý je vodcom ich tlupy. No to, že je vodcom, neznamená, že má na to aj adekvátne morálne predpoklady, zvyčajne je to presne naopak. Tento fakt spôsobuje to, že rivalita v čase dospievania sa začne prejavovať nie vo vzťahu dieťa – vrstovník (ten je jeho vzor), ale vo vzťahu dieťa rodič.

Aký je teda otcov dar?

Je otec živiteľ plnohodnotým vzorom pre svoje deti? Alebo aký je vlastne jeho dar?

Matka pomáha dieťaťu fyzicky sa zrodiť na tento svet. V rannom veku sa oňho stará. Dnes im s touto činnosťou časť manželov pomáha. No toto je primárna úloha otcov? Otec, kedysi pomáhal dieťaťu včleniť sa do spoločnosti, vštepoval mu duchovné a morálne hodnoty. Pri rannom vývoji, kedy hrá hlavný prím matka, prichádza na rad jeho úloha. Pozdvihnúť dieťa, požehnať mu, vyzdvihnúť ho a ukázať mu, že je rád, že je súčasťou jeho života, že ho chce čo najviac naučiť, čo najviac mu odovzať, aby v živote bolo šťastné. 

Kedysi otcovia deťom požehnávali, zúčastňovali sa prechodových rituáloch. No, čo robia dnes? Už dávno nie sú učiteľmi detí, skôr ich živiteľmi a víkendovými otcami. Otcom sa nerodíte, otcom sa stávate vtedy, keď dieťa prijmete a pomôžete mu sa čo najlepšie včleniť do spoločnosti. Áno, nazývame otcami všetkých mužov, ktorí sa spolupodieľali na ich vzniku. Ale sú otcami v pravom zmysle slova? Postačí na to len dieťaťu dávať materiálne zabezpečenie? Čo sa deje, ak prichádza len k tomuto?

Darom otca nie je len materiálno. Pamätajte, že všetkého veľa škodí. V miernosti je odpoveď. Nemôžeme naše deti viniť z nevďačnosti, lebo najskôr boli rodičia až potom deti. Všetko sa začína u nás. Začali sme našim deťom dávať veľa, oveľa oveľa viac ako sú často schopné prijať. Máme od nich za to, očakávať vďačnosť? A my tak často spíname ruky, aké sú tie naše deti nevďačné napriek tomu, že ich zahŕňame všetkým, na čo si len spomenú. Otec, ktorý je učiteľ a nositeľ morálnych hodnôt takmer nikdy nestratil úctu svojich detí.

Ich vnútra majú vo svojej hĺbke zakódované dávne túžby po otcovi, ktorý ich pozdvihne a duchovne obohatí, ktorý ich požehná. Toto nevykoreníme vedeckým a technologickým pokrokom. Synovia túžia po tom, aby im bol otec vzorom dospelého silného, no zároveň láskavého muža. No ak si nie sú istí sami sebou, tak podvedome týmto vzorom nedokážu byť. Možno aj naši synovia majú otcov, ktorí nie sú najlepšími vzormi. No možno aj naši muži mali otcov, ktorí neboli najlepšími vzormi. Nikomu sa nedá nič vyčítať. Nikto nemôže hodiť kameňom. Možno aj ich otcovia mali otcov, ktorí boli zranení. Čo s tým? Ako vyliečiť túto boľavú traumu?

Ako som písala, traumy sú na strane mužov i žien, hlboko zaktovené v našich bunkách. Rovnako som sa s jednou z nich dlho potýkala. Prvým krokom je ich uvedomenie a priznanie, toho, že sú tu. Po ich prijatí sa môžete ponoriť do svojej rodovej línie a spojiť sa so svojimi predkami. O mojej skúsenosti, ale aj o tom ako nato, učíme ženy v našom transformačnom online programe PREBUDENÁ. A čo muži? Systém je rovnaký ako u žien, každý sme si sami najlepším liečiteľom. Určite odporúčam knižku Bruca Liptona Biologie víry, Marka Wolynna Nezačalo to vami a Alexandra Loyda Pamätový kód a všetky knihy Gábora Matého a Petra Levina. Toto sú moji najnovší učitelia.

Otec je….

Môžeme sa škriepiť akokoľvek o úlohe otca a jej vývoji v čase. Môžeme si nahovárať, že materiálno a istoty sú dôležitejšie ako duchovné hodnoty a preto je otec živiteľ dôležitejší ako otec učiteľ. Toto sa silno odráža nielen v histórii, ale hlavne v našej súčasnej dobe. Istotu a zabezpečenie kladieme vyššie ako slobodu. Otec sa stal v našich rodinách cudzincom. Možno kdesi vo vnútri cítia otcovia ťažobu, možno vinu, no nevedia ju presne identifikovať. Naša spoločnosť z nich spravila dravých vlkov. No ako sa pýta Zoja, je muž otcom preto, že má peniaze alebo preto, že má deti????

Otcovstvo je nekonečná práca na sebe. Nechcem to porovnávať s materstvom. Skôr by som obe nazvala ako rodičovstvo  a práve to je podľa mňa cestou k sebe samému. Láskavý, no silný otec s duchovnými darmi. Potrebujeme otcov, ktorí neváhajú obliecť si brnenie a ísť do boja chrániť svoju rodinu, ale v čase pokoja si ho tento otec dá dolu a láskavo sa usmeje, aby sa ho dieťa nebálo a pomôže mu na jeho ceste svetom.

Keď som listovala Instagramom hľadala som zaujímavé stránky otcov, ktorí zdieľajú svoje otcovstvo. Buď som zle hľadala, alebo som ich našla u nás aj v Čechách zúfalo málo. So stránkami o materstve alebo pre matky sa to nedá ani porovnať. Otcovia tvrdo makajú, a asi ani nie sú takí zdielni ako matky. Neviem. No otcovstvo je akoby zahalené tajomstvom.

Viete, minulé leto som chela spraviť festival Láskavá cesta k detskej duši, na ktorom by rodičia svojim deťom slávnostne zložili sľub, že ich budú chrániť a pomáhať im rozvoju – fyzickému aj duchovnému najlepšie ako budú vedieť. Bolo by to niečo ako spoločný rituál s obrovskou energiou vzájomného uvedomienia, láskavosti a podpory. No opatrenia nám to zmarili a ja viem, že to malo vyšší zmysel. Prišlo to až sem. Matka dá dieťaťu život, no otcovým darom je požehnanie, morálne a duchovné hodnoty. Otec deťom ukazuje niečo úplne iné ako matka. Tak vnútri cítim, že by mala byť tá slávnosť možno len pre nich a ich deti. Lebo my ženy to tak už máme a snažíme sa na tom pracovať a zdieľať to. V tom čase som to nevidela, no možno práve to bol dôvod, prečo sa to neuskutočnilo.

Aký je otec našich detí?

Vrátim sa k nášmu rodinnému stromu, ktorý je vyobrazený na v úvode spomínanej knihe. Základom stromu našej rodiny je kmeň a tým je môj muž. Je prísny a spravodlivý, no láskavý zároveň. Verím, že je a aj bude pre deti dobrým vzorom. Možno má traumy, s ktorými sa pasuje sám. Ale to máme všetci. Nosí naše deti do školy a do škôlky a menšieho Šimiho stále povzbudzuje, aby to zvládol, odovzdáva im svoje kozorožcovské dary – ako sa nevzdať, nájsť v sebe odvahu a silu. Naučil ich lyžovať, deti s ním pracujú, vyrábajú s drevom, murujú, starajú sa o polia, učí ich byť spravodlivými, myslieť na silu slov, ale aj skutkov. Ukazuje im, že veľa vecí si vedia same vyrobiť a čo všetko dokážu. Tak ako ja pracujem na svoje ženskej sile, on má za úlohu podporovať svoju citlivosť. Viem, že každému odovzdá niečo iné – synovi vzor muža a dcére zase vzor partnera. Ako s tým naše deti naložia? Poviem vám pravdu, že neviem.

Ako môj muž vraví – od istého veku máme všetko vo svojich rukách a už sa nemôžeme na nikoho vyhovárať, bez ohľadu na traumy, ktoré sme zažili, je to len a len na nás, akou cestou sa vyberieme a ako sa s nimi a či vôbec sa s nimi pospasujeme. Myslím, že toto je odpoveď aj pre tých, ktorí otca vo svojom živote postrádajú. Je to na každom z nás. Áno, každý máme inú minulosť, iné traumy, iné životné podmienky. Každý máme svoj jedinečný balíček, ktorý si nesieme životom. A je len na nás, čo s ním urobíme.

K článku som natočila aj video, ak chcete naň mrknúť, nájdete ho na mojom YouTube, môžete sa tam prihlásiť aj k odberu mojich videí 🙂