Škôlka, ktorá robí deti šťastné

Škôlka má byť podľa mňa miesto, kde nie je dieťa odložené, ale kde má byť šťastné. Mnohé deti v nej trávia 8 hodín denne, je to ako ich druhý domov. Ak nie sú v nej spokojné, predstavte si, čo sa musí odohrávať v ich vnútri. Ako by ste sa cítili vy, keby ste mali byť tretinu dňa na mieste, ktoré nemáte radi, s ľuďmi, ktorí vám nerozumejú? Ja verím, že je možné takúto škôlku vytvoriť.

Dôležitou vecou, ktorou doma dnes žijeme je vzdelávanie detí. Viem, že sa vraví, že najľahšie je kritizovať a preto nebudem kritizovať náš súčasný vzdelávací systém. Každý systém má predsa dosť nedostatkov, to vieme všetci. Viem, že v ňom dokáže fungovať aj veľa skvelých ľudí, ktorí sa snažia o zmenu. Či príde, to sa necháme prekvapiť.

Ja však vo svojom srdci cítim, že to nie je systém, v ktorom budú naše deti šťastné, nech by bol akokoľvek moderný a skvelý. Lebo to, že bude moderný a bude deti perfektne vzdelávať nezabezpečí to, že vychová deti, ktoré budú láskavo a rešpektujúco pristupovať k sebe, k ostatným a k Zemi. Zdá sa mi, že sme si celkovo akosi zamenili priority – pre rodičov je dôležitejšie, aby deti ovládali vedomosti, ako to, že sú šťastné. Nezáleží im na tom, ako sa ich deti cítia v škôlke a škole. To, že si deti na takýto stav žitia, resp. živorenia zvykli berú ako normálne a dobré.

Ako to bolo u nás

Mnohí sa ma pýtali, ako sme škôlku riešili doma my. Prečo sme si vybrali práve tú našu …. Slobodnú škôlku pod Orechom v Šali. A tak som sa rozhodla zverejniť náš príbeh. Je súčasťou našej knižky Láskavá cesta k detskej duši. Takže poďme od začiatku:

Prišiel čas, kedy sa Hanka chcela hrať s druhými deťmi a všetky boli od 2,5 či 3 rokov v škôlke. Tak som aj ja začala hľadať alternatívy. Nechcela som škôlku, kde by som ju len odložila. Keď zverujete svoje dieťa do rúk niekomu, kto je s ním polovicu dňa, je podľa mňa dôležité, aby ste ho poznali. Aby ste poznali jeho priority a rebríček hodnôt. Lebo vaše dieťa ho bude istým spôsobom nasledovať. Nechcela som ju zavrieť do miestnosti plnej plastových hračiek s desiatkou ďalších odložených detí, z ktorých to ešte polovica psychicky nespracovala a jačia tam ako o dušu. Túžila som nájsť priestor, kde sa bude tešiť, kde bude s láskou a nadšením chodiť, kde sa bude učiť a spoznávať nové veci, kde bude v kontakte s prírodou. A po čom som túžila, to som si aj privolala.

Bývame v malej dedinke, takže hneď bolo jasné, že ak budeme chodiť do škôlky, tak budeme dochádzať. A „náhoda“ dala, že sme naďabili na vznikajúcu Slobodnú škôlku pod Orechom s prvkami waldorfskej pedagogiky v Šali. Je to pol hodinu cesty.

Pedagogika, ktorá rozvíja dieťa ako celok

Waldorf ma veľmi zaujal, pretože jeho zakladateľ Rudolf Steiner kladie dôraz na rozvoj detskej duše a duchovnosti a to cítim ako dôležitú tému. Je autorom antropozofie – vedy orientovanej na cestu poznania človeka a duchovenstva. V našom živote predsa nejde tak o zručnosti, ako o kvalitu bytia. Paradoxne hlavne z tohto dôvodu veľa ľudí waldorf odmieta. Dôležitým faktom je, že waldorfskí učitelia sa snažia skutočne vychovávať slobodné deti a rešpektovať ľudskú individualitu.

Dokonca učitelia sami pracujú intenzívne na rozvoji seba samého, svojho vlastného duchovna a schopnosti neposudzovať. Upútalo ma, ako kladie dôraz na striedanie sa prírodných cyklov, bytosti prírody a sviatky a pomaly som sa do tých tajov ponárala spolu s deťmi. Od maličkého mala učí deti remeslám, zručnostiam, ale nachádza si k nim cestu cez umenie a krásu. Žiadne násilné hry, žiadna konkurencia a tlak.

No a tak sme začali cestovať – dvakrát do týždňa. Všetci okolo nás sa čudovali, prečo chodíme za škôlkou tak ďaleko. Tak sme im vysvetľovali, že preto, že tam deti pečú, starajú sa o zvieratká, majú vlastnú záhradu a podobne. Hovorili nám: Vy ste chodili do normálnych škôlok a všetko je v poriadku. Áno, hovorí môj muž, ale kde sme mohli byť, keby sme chodili do iných. Potom som už s vysvetľovaním prestala. Nechcela som, aby to vyznelo, že naša škôlka je lepšia. Ona je jednoducho iná, taká ako sme potrebovali – aj Hanka a určite aj ja.

Veľmi rada by som vám oveľa bližšie sprostredkovala, ako funguje a preto som jej zakladateľku Dianku Šiagyiovú, poprosila o rozhovor. Ako vraví, motívom jej založenia bola dnes jej 4,5 ročná dcéra Tea. „Okolo 35 roku môjho života som začala mať neustály pocit nespokojnosti s vlastným životom, hoci som mala zdravé dieťa na strednej škole, stálu prácu, výborné rodinné zázemie. Život bol príliš rutinný a neuspokojivý, želala som si riadnu zmenu. A tá prišla v narodení mojej dcéry Teodory po štyridsiatke, ona je mojím božím darom, kedy sa zobudilo moje vedomie. Preto potom štúdium predškolskej waldorfskej pedagogiky a založenie slobodnej škôlky v prvkami činorodej a waldorfskej pedagogiky.“

My sme tu ako sprievodcovia detí

Prečo ju inšpirovala práve waldorfská pedagogika? Podľa Diany ide o pedagogiku, ktorá je založená na pozorovaní dieťaťa a jeho vnímaní v jednotlivých vývojových fázach života, tak, aby sme mu dokázali lepšie porozumieť. „Už štyri roky sa na vlastných skúsenostiach presviedčam, že funguje úžasným spôsobom. Dieťa k nám prichádza z duchovného sveta a my sme jeho sprievodcami v jeho živote na tejto zemi. Mali by sme byť pre neho vzorom hodným nasledovania, dať mu priestor a čas a zmysluplné životné aktivity a hlavne kontakt s prírodou, od ktorej sme sa tak veľmi vzdialili.“

„Škôlku som pomenovala slobodná, pretože sloboda je pre mňa najdôležitejší atribút v živote, hoci si ešte od dejepisára zo strednej pamätám, ako nám prízvukoval už staré rímske, že sme odsúdení na slobodu, lebo naše každodenné rozhodnutia nás zaväzujú a sú stopami v objektívnom svete okolo nás. Je ťažké vystúpiť z komfortnej zóny pohodlia a nenechať sa unášať väčšinou.“

„Škôlka je slobodná, rešpektujúca potreby detí, nesená podporou rodičov, nezávislá na štáte, ktorý často nezmyselne zasahuje do najintímnejších oblastí ľudského života, ako je výchova a vzdelávanie našich detí.“

Sme príkladom pedagogiky činorodého života

A v čom je odlišná od štátnych alebo iných súkromných škôlok? „Škôlka je takým rodinným klubom, plným detí rozličného veku a mamičiek a oteckov. Prišlo mi nie celkom rozumné, prijímať do kolektívu iba deti, ktoré už vykazujú zrelosť pre škôlku a nechať ich vidieť, ako ich mamička odchádza s mladším súrodencom preč, príde mi to celkom nezmyselné. Škôlka je slobodným a otvoreným priestorom pre všetkých, ktorí ho chcú zdieľať spoločne, spoločne sa podieľať na jej aktivitách, komunikovať o svojich potrebách a často aj pocitoch. Pre mňa je úžasná pedagogika činorodého života, máme krásny slivkový sad, v ktorom sa pasú ovečky, chováme mini zajačiky a indické bežce, pestujeme ovocie a zeleninu, a to všetko spoločne s deťmi. Spoločne varíme, pečieme, upratujeme, a tiež maľujeme, modelujeme, tvorím z prírodných materiálov. Deti sú zúčastnené na bežných životných aktivitách, vidia, ako sa veci tvoria, vrátane jedla, ktoré si nesmierne vážia a tešia sa zo spoločných úspechov, to je ohromná cesta v budovaní ich dôvery vo fungovanie sveta a ich sebadôvery. Naše deti vedia upiecť chlieb, dopestovať cesnak a ušiť si Mikulášske vrecko.“

Prvé sedemročie je pre deti základ života

Prečo je také dôležité, aby sme deťom v prvom sedemročí pomáhali rozvíjať aj ducha dieťaťa či podporiť jeho vzťah s prírodou? „V predškolskej pedagogike v prvom sedemročí dieťaťa sa dbá na správny telesný vývoj dieťaťa. Podporujú sa všetky jeho zmysly a životné sily na budovanie jeho tela a telesných orgánov. Podnety, ktoré k dieťaťu zvonka prichádzajú, sú schopné pôsobiť do jeho konštrukcie až do jeho orgánov. Dieťa je ako obrovská špongia, všetkými svojimi zmyslami vníma to, čo mu ponúkate, je na nás, aký svet dieťaťu v prvom sedemročí otvoríme a čím ho stimulujeme. Svet pre dieťa v tomto období by mal byť dobrý. Preto aj rozprávky, ktoré sú pre dieťa potravu pre dušu, by sa vždy mali končiť dobre. Dieťa sa rodí so schopnosťou napodobňovania, učí sa od nás, preto mu treba byť napodobenia vhodným vzorom, čo je prvý princíp waldorfskej pedagogiky.“

„Dieťa by sa vo svete okolo malo cítiť bezpečne, k tomu mu pomôže rytmus a opakovanie, čo je ďalším zo základných pilierov waldorfskej pedagogiky, tak ako my fungujeme v rôznych rytmoch, ako sú rytmus nášho srdca a dýchania, striedanie dňa a noci, aktivita a oddych, aj dieťa potrebuje byť v rytme, to mu dáva pocit istoty, bezpečia a predvídateľnosti. Preto aj v škôlke fungujeme v denných rytmoch, týždenných rytmoch a rytmoch roka. Slávnosti počas roka sprostredkujú deťom rytmus ročných období, morálne hodnoty a religiozitu. Riadená aktivita sa strieda s voľnou hrou. Deťom hráme divadielka s sezónnymi námetmi s vlastnoručne vytvorenými plstenými figúrami zvierat a ľudí. Deti sú obklopené prírodným a zmysly stimulujúcim prostredím a hračkami. Ďalším pilierom je podpora zmyslov, hlavne fyzických, a to hmat, životný zmysel, zmysel pre pohyb a zmysel pre rovnováhu. Preto všetok voľný pohyb a voľná hra vonku, behanie, lozenie, šplhanie po stromoch, chodenie naboso, kontakt so všetkými prírodnými živlami. Toto je téma na seminárnu prácu,“ vysvetľuje Diana.

„Dieťa je ako obrovská špongia, všetkými svojimi zmyslami vníma to, čo mu ponúkate, je na nás, aký svet dieťaťu v prvom sedemročí otvoríme a čím ho stimulujeme.“

„Pre mňa je inšpiratívna hladne z dôvodu, že v jej rámci je výchova dieťaťa umením a cez umenie. Dnešné deti sú veľmi v intelekte, v hlave. Waldorfská pedagogika ide cez hlavu, srdce a ruky, všetko oduševňuje citom. Hľadá súlad medzi myslením , cítením a konaním, ktorý nám tak veľmi chýba, preto sa svet okolo nás vo všetkých svojich prejavoch tak odľudšťuje. Ja umenie milujem, sama som človekom, ktorý veľmi dlhý úsek svojho života žil v intelektuálnej práci, ktorá sa pre mňa stala obrovskou záťažou, pretože nebola ničím vyvážená.“

„Pamätám ešte od čias základnej školy, ako som trpela na hodinách hudobnej a výtvarnej výchovy, lebo ani tu sme nedostali priestor pre svoju vlastnú osobnosť, tvorivosť a slobodu prejavu. Teraz sa vraciam k remeslám a umeniu cez aktivity v škôlke, vybudovali sme aj ateliér, kde pracujeme s hlinou, čistíme, farbíme a plstíme ovčiu vlnu, vyrábame ručný papier, drevené a textilné hračky. Myslím, že je nevyhnutné vrátiť sa k umeniu ako takému, ktoré na nás pôsobí z duchovného sveta, a ktoré nás poľudšťuje, vracia nás ku koreňom, k vesmíru, k prírode, k predkom. Dnešné deti sú podľa mňa príliš vťahované technikou, žijú vo virtuálnom pretechnizovanom svete, nevedia komunikovať zoči voči, nemajú dôveru v svet okolo nich, stávajú sa uzavretými, akoby svet spel k autizmu. Aj preto podľa mňa v súčasnosti prichádza na svet toľko detí trpiacich autizmom, aby nás prebudili. Podľa mňa je veľmi dôležité vychovávať citlivé, vnímavé a súcitné deti, citlivé na potreby iných a potreby prírody.“

Musíme podporovať nielen zručnosti, ale aj rozvoj ducha

Niektorých ľudí odrádza, že waldorf pracuje aj s rozvojom duše dieťaťa. No, ako vraví Diana, to, čo sa im zdá, ako nevýhoda či problém je presne naopak. Vysvetľuje prečo je to tak dôležité a nie iba podporovať manuálne zručnosti detí ako iné smery. „Waldorfská pedagogika vychádza z antroposofie, z poznania človeka. Poznania jeho vývojových fáz počas jeho života tu na Zemi, ktoré sú rozdelené do sedemročí a každé z nich je v rámci biografie človeka spojené s určitými vývojovými fázami. Múdrosť duchovného sveta prehovára od počiatku ľudstva k ľuďom, v podobe mystérií, alebo iných podnetov z duchovného sveta. Dieťa k nám prichádza z duchovného sveta. Človek je duchovná bytosť, má v sebe božiu iskru stvoriteľa.“

„Deťom v škôlke veci a javy nevysvetľujeme, v tomto čase ešte nie sú prebudené ich sily myslenia a nie sú schopné veci pochopiť intelektom, ale predkladáme im obrazy do ich duše, rozprávky, príbehy, obrazy na okná, dekorácie na stolčeky ročných období, výzdobu, tvorivé aktivity. Neskôr tieto vnemy uložené v ich duši ožijú a dieťa dube schopné ich spracovať aj hlavou. Čo však musí robiť rodič alebo vychovávateľ, je pracovať na sebe, byť autentický a žiť skutočne to, čo deťom predkladá. Dieťa vás má prečítané, vníma vaše vnútorné nastavenie, nielen to, čo hovoríte, ale hlavne ako to hovoríte. Ak myslíme rozvoj ducha tak, že to je to čas nás odlišuje od minerálnej, rastlinnej a živočíšnej ríše, to čo je naše Ja, vyššie morálne hodnoty, umenie, náboženstvo, tak áno, waldorf určite dbá na rozvoj ducha. To je úloha našich inkarnácii, snažiť sa byť vždy dokonalejší.“

Cítim to tak, že mnoho ľudí (a to nielen starších, ktorí majú výchovu bývalého režimu) si myslí, že rodičia zbytočne špekulujú, keď hľadajú pre svoje dieťa niečo iné. Ja ako rodič to vnímam tak, že hľadám pre svoje dieťa priestor, kde sa bude slobodne rozvíjať. Lebo len ak dokáže slobodne rásť bude môcť vyrásť v slobodného človeka, ktorý práve bude vedieť pomôcť nášmu svetu tým, že bude vedieť inovatívne vyriešiť veci, ktoré sme nevedeli my. Nám dali klapky na oči a museli sme od malička kráčať s davom. Od narodenia nás hodili do systému a tam sme sa celý život topili. Nik nebral ohľad na našu individualitu a už vôbec nie na rozvoj nášho ducha.

„Súhlasím s tebou. Ja som od počatia svojej dcéry Tei som vedela, že pokiaľ to bude čo i len trochu možné, určite svoje dieťa nezverím žiadnej štátnej inštitúcii typu štátna škôlka, a prvý stupeň klasickej základnej školy, nakoľko som zamestnávala roky ženy s maloletými deťmi, ktoré neustále prezentovali problémy svojich detí v rámci štátneho vzdelávania. Systém nášho vzdelávanie je vytvorený pre potreby štátu a štát sa tým ani netají, je to systém z obdobia Márie Terézie, ktorý potreboval vytvoriť dostatočný počet vojakov a úradníkov pre potreby štátu. Toto sa podľa môjho názoru nezmenilo, len vojaci boli nahradení montážnymi pracovníkmi automobiliek a výrobcov televízorov.“

„Školstvo by malo byť nezávislé od štátu, od jeho hospodárstva, inak bude uniformné, potláčajúce kreativitu a individualizmus. O tom už bolo napísané a povedané veľa. Systém treba prekopať, ale zdola. Rodičia sa musia postaviť tlaku škôl, riaditeľov, učiteľov, nechať doma deti v rámci homeschollingu pokiaľ to ide, a keď štát zistí, že nemá prvákov, možno sa uvedomí a začne načúvať. Ale na to treba uvedomelých a odhodlaných rodičov, a ešte si asi hodnú chvíľku počkáme, kým sa z minority stane majorita. Ja sa len divím tej politickej nevôli, veď v celom svete waldorf funguje v rámci štátnych vzdelávacích program, len u nás nie. Nedivme sa, že deti nevedia kreatívne myslieť, keď od malička sa im podsúvajú určité formy a vzory, takto si vymaľuje domček a stromček vyzerá takto, že dvere fantázie sa potom rýchlo zavrú a podnety z duchovného sveta viac neprichádzajú.“

V našej kultúre bežne funguje, že keď má dieťa tri roky, dáme ho do škôlky. Necháme ho dva týždne plakať, veď si zvykne. A ono nakoniec po tých dvoch týždňoch väčšina z nich prestane plakať. Neexistuje adaptačný proces, dokonca učiteľky vravia mamičkám, aby odovzdali dieťa a čím skôr zmizli, nech ho nevidia a nezačne za nimi plakať. Som ja mäkkýš, keď to nechcem robiť? Ja mám 36 rokov a pamätám si, ako som v škôlke plakávala keď odišla mama. Ako dať dieťa do škôlky tak, aby z toho nemalo nejaký „psychický defekt“?

„Veľkým nedostatkom v súčasnej predškolskej štátnej výchove je podľa mňa neriešenie zrelosti dieťaťa na škôlku ako aj úplná absencia adaptačného procesu dieťaťa v štátnej škôlke. Ak je dieťa pre škôlku zrelé a prešlo si svojím adaptačným procesom za prítomnosti rodiča v novom prostredí, a bude navštevovať našu slobodnú škôlku, určite nebude mať žiadny psychický defekt. To som to zľahčila. Zrelosť dieťaťa a adaptačný proces je mimoriadne dôležitý. Výber správnej škôlky je tiež mimoriadne dôležitý. Ja sama som bola v jednej nemenovanej škôlke v našom blízkom okolí, a poviem vám, že som dokázala sedieť len na chodbe a plakala som. Celé zle, presný opak toho, čo mi ponúkame deťom, neprirodzené krikľavé farby, samé plastové veci, hračky, stoličky, koberce, nič príjemné na dotyk a zrak, dve interaktívne tabule, rozprávka z televízora, na dvore iba lavičky na sedenie a na záver vyhlásenie učiteľky, že deti sa nemajú čas hrať, lebo majú toľko pracovných zošitov, že som to nezvládla. Takto podľa mňa priestor, v ktorom strávi dieťa šesť až osem hodín denne nevyzerá.“

„Dnešný svet je na nás veľmi náročný. Atakuje nás rôznymi podnetmi, informáciami, o pravdivosti a správnosti ktorých sami často nevieme rozhodnúť, stráca sa ich výpovedná hodnota, pravda. Druhá vec je, že žijeme príliš pohodlný život, pričom z komfortnej zóny sa nikomu nechce dobrovoľne vystúpiť. Naším jediným nedostatkom je nedostatok nedostatku. A potom, načo si komplikovať život, veď aj my sme to v tých štátnych škôlkach a školách nakoniec prežili, či? Otázka je ako, a čo to v hĺbke našich duší zanechalo? Čo na to naše vnútorné dieťa?“

„Ja sama som vymenila lukratívne povolanie advokáta za povolanie v dnešnej spoločnosti značne dehonestované, a to povolanie vychovávateľky, a chystám sa na povolanie učiteľky. Dokonca vo vlastnej slobodnej inštitúcii, ktorú ani nechcem nazvať súkromnou, lebo to nie je správne označenie. Je slobodnou, nesenou obdobne zmýšľajúcimi rodičmi pre blaho našich detí. Je večná škoda, že bez podpory štátu, čo samozrejme komplikuje prevádzkové náklady. Ale ak sa vydáme cestou, ktorá je celkom ľahká a bez prekážok, je potom vôbec správna?“

„Život je otázkou priorít a prístupu, kto nechce, nájde dôvod; kto chce, nájde spôsob.“

Verím, že vám Dianine slová aspoň trošku priblížili aj môj úmysel, prečo bola pre mňa táto voľba taká dôležitá. A veľmi ďakujem vesmíru, že mi ju obrovskou „náhodou“ privial do cesty. Ja viem, že veľa rodičov by pre svoje dieťa chcelo podobnú škôlku, ale nemôžu si to dovoliť či už časovo tam voziť deti alebo finančne. Ani my sme to nemali ľahké, museli sme sa uskromniť. Naozaj to išlo do času a peňazí, ale to, čo sme za to začali dostávať vo forme vnútorného naplnenia bolo niečo neoceniteľné. Najskôr sa mi zdalo divné, že chodím do škôlky aj ja. No Hanka sa tam vďaka tomu cítila bezpečne. Neskôr som si uvedomila, že som dostala obrovský dar – byť prítomná pri spoločných škôlkarskych aktivitách a učiť sa spolu s deťmi, tvoriť, objavovať a poznávať svet.

Potom sa narodil Šimi a po pár mesiacoch sme začali do škôlky chodiť traja. Áno, dobre počujete. Jednoducho som cítila, že tá komunita ľudí, ktorí sme sa stretávali v našej škôlke sú na mojej vlnovej dĺžke a cítili sme sa tam dobre. Šimi bol vo svojich troch mesiacoch jej najmladším obyvateľom a tak ste tam našli ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí sme cítili, že chceme, aby sa naše deti vzdelávali inak ako v bežných školách.

Dnes zvažujeme, že založíme komunitnú školu. Slobodnú školu, v ktorej sa deti cítia slobodné a nie pod tlakom systému a nadvládou učiteľov. Školu, v ktorej sa deti učia prežívaním vecí, pobytom v prírode a na základe vlastnej túžby vzdelávať sa. To mne a môjmu mužovi dáva zmysel, pretože to cíti rovnako.

Kladiem si otázku: Dá sa vychovať slobodné dieťa v neslobodnom školskom systéme? Asi nie. Ak sa učí pozorovaním, tak v tradičnej škole vidí úplne iný systém fungovania. Áno, rovnaký ako všade vo svete. A práve preto si veľa ľudí myslí, že slobodná škola deti nepripraví pre náš svet. Ale ona ani nemá! Má vychovať deti, ktoré náš systém zmenia a nie sa mu prispôsobia!

Viem, že veľa ľudí takú možnosť nemá, aj keď po nej túži. Nevešajte hlavu, chce to čas. Najdôležitejšie je stále to, čo dáte doma svojím deťom do srdca VY!

Viem, že veľa detí je jednoducho šťastných v dnešných školách a neriešia nijaké alternatívy. Aj to je v poriadku priatelia. Každý by mal žiť tak, aby bol on spokojný. Ak nemáte dôvod na zmenu, nie je čo riešiť. Ja som tú potrebu mala, preto sme to riešili.

Aj na normálnych školách však vidím postupné zmeny. V lete ma pozvali ma do našej školy na Deň zdravia, práve preto, že sa snažíme žiť doma udržateľne a v súlade s potrebami Zeme. Bol to veľmi príjemný zážitok, boli sme tam aj s Hankou a detičkám sme spravili takú interaktívnu prednášku o tom, ako sa snažíme žiť – myslieť a konať v láske, čo ovplyvňuje aj naše zdravie a rovnako aj planétu.

Milí priatelia, ak chcete o našej škôlke vedieť viac, alebo nás podporiť akýmkoľvek spôsobom či sa stretnúť a poklebetiť o spoločných projektoch alebo skúsenostiach nájdete nás tu: Slobodná škôlka pod Orechom v Šali.

Rozhovor je úryvkom  knihy Láskavá cesta k detskej duši, ktorá rozpráva príbeh o ceste našej rodiny k dušiam našich detí. Ak si chcete prečítať aj našu druhú knižku, napísali sme s Hankou pre vás Uzdravujúce modlitbičky pre deti a rodičov. Je to knižka, ktorá pomáha rodičom premeniť nekonečné uspávanie detí chvíle pokoja a lásky :-).