Živá záhrada, živá duša

Hovorí sa, že žien sa rodí viac preto, že majú zachrániť svet. Jednu z nich by som vám veľmi rada predstavila – Hanka Sekulová. Žena spojená s prírodou, chápajúca dôležitosť udržateľného spôsobu života a pomoci prírode. Žena, ktorá čaro a silu Zeme prináša do našich záhrad a prebúdza našu túžbu žiť zase v súlade s jej potrebami. Autorka viacerých kníh o eko prírodných, živých, jedlých, liečivých záhradách „Darujme si zdravie z vlastnej záhrady“, Darujme si srdce z vlastnej záhrady“, Zdravá kuchyňa a domácnosť“, „Liečivá sila prírody“ a iná kniha s názvom „Inými očami“.  Svoje skúsenosti zdieľa aj písaním článkov v rôznych časopisoch, na webovej stránke www.prirodne-zahrady.sk, ale aj prostredníctvom kurzov o zakladaní prírodných záhrad, liečivých rastlinách, vyrábaní domácich liečiv a prírodnom včelárení na záhrade. Knihy sú bežne dostupné v kníhkupectvách.

Źitie v súlade s potrebami Zeme považujem za jeden z kľúčových prvkov šťastného a naplneného života. Na druhej strane ho skvostne dopĺňa žitie v súlade s potrebami vlastnej duše. Tento komplex nás napája na Zem a na naše srdce, vďaka čomu sa stávame novými ľuďmi, ktorí vnímajú svet inými očami. Ako hovorí Hanka: „Ľudia sa napojením na prírodu stávajú vedomými kvapkami v mori ŽIVOT.“

Aj my máme doma živo :-). Snažíme sa nemať len živú záhradu, ale aj celý dvor. Verím, že sa časom premení na rodový statok. Jej súčasťou sú liečivé byliny a liečivé kamene, ktoré sú darom prírody. Dostali sme ich úplne zadarmo, z lásky. O tom, ako fungujú si môžete prečítať v článku Neplaťte už za lieky.  Doma sadíme so stopami našej DNA a tento rok sme sadili aj do tvarov mandál.

Keďže má Hanka Sekulová dlhoročné skúsenosti s tvorbou živých záhrad a prepojením človeka na prírodu, oslovila som ju, aby nám jej pohľad a skúsenosti sprostredkovala prostredníctvom rozhovoru. Slová dokážu robiť v živote človeka zázraky a ja verím, že aj jej slová vás naštartujú k tomu sa viac k prírode priblížiť a napojiť sa na ňu. Sú plné múdrosti, lásky a hlavne pravdy.

Hanka, vysvetlime si na začiatku pojem živá záhrada a permakultúra, aj keď sa o permakultúre v poslednej dobe dosť hovorí a píše v médiách. Čo sa za tými pojmami skrýva? Prečo sa o ne v posledných rokoch oveľa intenzívnejšie ľudia zaujímajú?

 Živá záhrada alebo zdravá záhrada, je záhrada v ktorej to ako sa hovorí žije :-). Nie je sterilne založená a následne udržiavaná, veľakrát za pomoci agresívnej chémie a iných prírode nešetrných postupov. Živá záhrada je plná pestrého života, ktorý v sebe zahŕňa flóru aj faunu a samozrejme ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj človek.

Takáto záhrada naozaj spĺňa motto „život v každom kúsku“. Je to taký živý záhradný ekosystém, ktorý vie byť v mnohých smeroch samostatnejší, ako sterilný kúsok záhradnej predĺženej obývačky.

 A čo je to permakultúra? Už ako samotný názov napovedá z anglického slova „permaculture“ čo je skratka pôvodne „permanent agriculture“ ( permanentné poľnohospodárstvo), neskôr rozšírené na „permanent culture“ čo v preklade znamená permanentné samoobnoviteľné, trvalo udržateľné pestovanie alebo hospodárenie (agriculture), neskôr rozšírené na celý životný štýl (culture). Laickým pohľadom by sa dalo povedať, že je to spôsob pestovania ktoré sa dokáže samé recyklovať – obnovovať bez zásadného vonkajšieho zásahu.  Keby sme to ešte chceli zjednodušiť tak nám z toho vychádza niečo čo si dokáže žiť svojím životom a z roka na rok sa samé postaviť na nohy. A ešte bonus navyše – nakŕmi nás to.

 Permakultúrne záhrady sú teda veľmi zjednodušene napísané, živé zdravé záhrady, ktoré sú udržateľné, pretože sú v súlade s prírodnými zákonmi.
Príroda ako taká a jej večné princípy kolobehu života je udržateľná, teda samo obnoviteľná, pokiaľ jej v tom nebráni sám človek svojim konaním. Ako sa hovorí, príroda človeka nepotrebuje, človek bez prírody naopak neprežije. Čím ďalej, tým viac si túto skutočnosť začali ľudia uvedomovať a to je aj odpoveď, čo sa skrýva za zvýšeným záujmom o prežitie, udržateľnosť a teda celkovo o spoluprácu a spolunažívanie s prírodou.

Možno povedať, že záhrada je zrkadlom duše jej majiteľa?

 Určite áno, veď každý si svoj životný priestor upravuje podľa svojho vnútorného nastavenia.  Záhrada je náš vonkajší životný priestor a preto tiež odráža náš vnútorný svet ako zrkadlo.

Čo dá svojmu majiteľovi živá záhrada v porovnaní s úhľadným anglickým trávnikom bez jedinej burinky, a nadizajnovanými záhonmi zasypanými okrasným kameňom?

 Skúsim odpovedať protiotázkou: čo Vám dá sám ŽIVOT? Odpoveď je jednoduchá.  Dá vám ŽIVOT.

Viem, dalo by to rozobrať a napísať o tom veľa strán, ale skúste si predstaviť, čo vám dáva napríklad taký pobyt v prírode, obohatený o jedlé a liečivé dary v podobe zdravého ovocia, zeleniny, byliniek a iných liečivých rastlín, v spoločenstve so zvieracími obyvateľmi a pomocníkmi v jednom. Pretože toto všetko nájdete v živej prírodnej záhrade, ktorá podporuje živú pestrosť a život samotný.

Kedy ste si vôbec začali uvedomovať, aké je pre človeka dôležité spojenie s prírodou a žiť v súlade s potrebami Zeme? Na základe akých podnetov, ktoré ste zažili, ste začali riešiť či spôsob nášho života je vlastne udržateľný?

Moje uvedomovanie malo viac období a začalo sa vlastne narodením. Príroda a moje sudičky mi totiž venovali do vienka okrem zvedavosti aj zvýšenú schopnosť citlivosti a vnímavosti energií a dejov okolo mňa.  Cítim prírodu a všetko živé okolo seba aj v sebe spôsobom, aký je bežný a úplne prirodzený aj dnes pre zvieratá.

Schopnosť vnímať svet, prírodu a všetko okolo nás aj v nás bola v minulosti bežnou výbavou človeka, ktorý sám seba vnímal, ako súčasť prírody.  Žiaľ, dnes sme od prírody vďaka vonkajším vplyvom odpojení a z toho pramení veľa našich zdravotných problémov. Naše duše stále podvedome hľadajú stratené spojenie, pretože sme sa odpojili nielen od prírody, ale aj od nás samotných.  Pretože my sme príroda…

Keď si uvedomíme že sme neoddeliteľnou súčasťou prírody, vtedy začneme svet okolo seba vnímať inými očami. Vtedy sa naša duša vedome spojí s našim telom aj s ostatnými súčasťami našej bytosti.

Príroda má schopnosť obnovovať naše stratené spojenia.  Pokiaľ si nasťahujeme prírodu do záhrady (alebo jej dovolíme, aby sa nasťahovala), potom takáto živá záhrada môže pomôcť vyliečiť naše duše a telá.

Veľa ľudí sa v posledných rokoch „prebúdza“ a začína meniť svoje životy a chcú žiť v súlade so svojou dušou a robiť to, čo ich robí šťastnými. Myslíte si, že to spolu súvisí? Myslím tým žitie v súlade s potrebami duše a žitie v súlade s potrebami Zeme? Resp. nie je to tak, že človek musí najskôr zmeniť postoj k sebe a až potom ho dokáže zmeniť k prírode či k Zemi?

 Veľmi sa teším, že čím ďalej, tým viac ľudí si začalo uvedomovať, že sú vedomé kvapky v mori života, kde je všetko navzájom prepojené. Ak do vody vhodíme kameň, vlny sa budú šíriť, aby nakoniec zavlnili každú jednu kvapku. Takto to vnímam, a z mojich vlastných skúseností pokiaľ zmeníme svoj postoj k sebe, automaticky sa táto zmena prenáša aj smerom von. Funguje to.

Akí sú ľudia, s ktorými sa stretávate na svojich seminároch? Ľudia, ktorí riešia, že chcú mať doma ekozáhradu alebo prírodnú záhradu? Dajú sa nejako charakterizovať? Ako vnímajú svet?

 Ľuďom, ktorí hľadajú cestu a spôsob ktorý je udržateľný môžem ukázať, ako prírodné záhrady fungujú u nás. Môžem inšpirovať, motivovať, ale rozhodnutie je na každom jednom, aký spôsob si nakoniec vyberie.
Mám veľké šťastie na zobudených, alebo zobúdzajúcich sa ľudí, ktorí už si uvedomujú, že zmena je potrebná, prípadne si začínajú uvedomovať, že niekde je chyba v systéme, ktorý sa stáva čím ďalej, tým neudržateľnejší pre život ako taký.

Môže budovanie ekozáhrady pomôcť človeku v jeho vlastnom duchovnom rozvoji? Ak áno, ako?

Určite áno. Prírodné záhrady, alebo ekozáhrady pomáhajú obnoviť stratené spojenia. Príroda ako taká je najlepší guru a liečiteľ (okrem nás samých, ale my sme predsa príroda, len sme na to zabudli).

Ja vnímam ekozáhrady alebo živé či prírodné záhrady ako malý vesmír, ktorý máme doma. Práve preto, že ich fungovanie odráža vlastne fungovanie celej prírody. Aké sú najdôležitejšie zásady preto, aby fungovali?

Všetko je malý vesmír a áno, prírodné, alebo živé ekozáhrady sú taký malý vesmír vo vesmíre a môžeme ho mať pred domom. Samozrejme čím väčší pozemok, tým väčšie možnosti a kombinácie si môžeme dovoliť.

Všeobecne platí, že aj na malej ploche sa dá vytvoriť menšia prírodná plocha na pestovanie liečivých byliniek, zeleniny a drobného bobuľovitého ovocia. Na väčšej ploche môžeme viac skúšať rôzne vhodné kombinácie rastlín a zvierat.

V živých prírodných záhradách platí pravidlo, že sa nepoužíva žiadna agresívna chémia, teda pesticídy ani anorganické hnojivo. Naopak, využívajú sa postupy, ktoré sú priamo odpozorované z prírody. Výsadba je pestrá, kombinácie rastlín sa navzájom dopĺňajú, podporujú a chránia. Príroda nepozná monokultúru, preto sadíme v týchto záhradách zmiešanú výsadbu.

Do záhrady sa vracia to, čo z nej vzišlo, kompostuje sa, používa sa zelené hnojenie, mulčovanie a využíva sa dažďová voda. Namiesto sterilného povysávaného trávnika je v týchto záhradách podobne ako v prírode pestrá živá jedlá liečivá lúka.
So škodcami sa v živých záhradách nebojuje. Vytvorením prirodzene fungujúceho ekosystému, si príroda sama pritiahne predátorov, ktorí nastolia prirodzenú rovnováhu. Pokiaľ jej to dovolíme.

V Rusku, ale už aj inde vo svete začali ľudia budovať rodové statky. Ako to vnímate vy?

Ja osobne vnímam myšlienku rodových usadlostí ako udržateľné riešenie pre nás všetkých. Sledujem rôzne aktivity a verím, že raz sa naplní moja veľká vízia, ktorú roky v sebe nosím. Vízia, v ktorej naše obrovské lány monokultúrnych veľkofariem priemyselných veľkopestovateľov, ktoré sú chemicky a inak dotované a znečisťujúce naše životné prostredie budú odovzdané ľuďom, ktorí majú k pôde, Zemi a celej prírode vzťah.

 Ľudia, ktorí svoj kúsok zeme následne premenia na pestré rodové usadlosti, ktoré nasýtia nielen ROD-inu ale celý ROD. Usadlosti, na ktorých sa vypestuje nadbytok zdravých jedlých plodov, ktorý môže celému náRODu vrátiť stratenú potravinovú sebestačnosť. Nie, nie je to utópia, ale veľmi uchopiteľná a hlavne zrealizovateľná vízia.  Viem, koľko jedlých a liečivých darov dokáže venovať malá prírodná záhradka pri dome.  V porovnaní s  tým, má v sebe 1-2 hektárová usadlosť obrovský jedlý sebestačný potenciál. Všetko bez agresívnych jedov pravdaže.

Moja vízia sa nevzťahuje len na premenu monokultúrnych chemo-lánov, mám ju v hlave v oveľa komplexnejšej forme, vrátane jedlého mesta a jedlej obce.  Na všetky verejné priestranstvá by som posadila namiesto okrasnej výsadby aj niečo jedlé, liečivé a užitočné (aj pre vtáky a opeľovače, ktorých je každým rokom menej).

 Do mojej vízie patrí aj premena našich ťažko skúšaných lesov, ktoré dnes plnia hlavne funkciu ťažby dreva a poľovných revírov. Lesy sú naše pľúca, naše srdcia, je to súčasť nášho zdravia, ktoré je v mojej vízii navrátené prírode a teda aj ľuďom. Ľuďom, ktorým sa vrátila „človečina“. Lesy sú prírodný internet, je zadarmo, má výborné bezporuchové spojenie a pomáhajú nás spojiť  do jednej veľkej siete. Siete, ktorá je skutočná a nie virtuálna…

Staré tradície hovoria, že keď človek robil na svojom pozemku či záhrade a napr. sa potil a jeho pot stekal do zeme, tá o ňom nasala informácie a potom na pozemku vyrástli byliny, ktoré jeho zdravie potrebovalo. Taktiež sa hovorí, že keď semienko, ktoré sadíte popľujete nasaje informácie o vašej DNA a keď z neho vyrastie rastlina s plodmi, tak tie plody budú obsahovať tú najlepšiu kombináciu vitamínov pre vaše zdravie. Trošku som to asi zjednodušila, ale pracujete aj s takýmito informáciami?

 Pracujem je také vážne slovo. Radšej ho nahradím niečím výstižnejším.  Hrám sa. Skúšam a skúmam.  Ochutnávam. Analyzujem. Syntetizujem, zapisujem a zdieľam s ostatnými. Podľa mojich osobných skúmaní to naozaj funguje a ešte veľa ďalších postupov. 

 Veď keď sa pozrieme okolo seba, príroda až tak kričí, aby sme si všimli, čo všetko pre nás pripravila. Stačí sa IBA zastaviť a začať počúvať. Hovorí sa, že naša záhrada a naše živé okolie si nás neustále skenuje a diagnostikuje, aby nám do našej bezprostrednej blízkosti „dopravila“ teda nasadila práve tú konkrétnu liečivú rastlinu, ktorá je „náhodou“ liekom pre naše zdravotné problémy. Či tomu veríte, alebo nie, dlhé roky to pozorujem a neustále ma udivuje, aká je príroda inteligentná, vynaliezavá a hlavne ako sa snaží nám pomôcť. Takže za mňa osobne áno, všímam si aj tieto signály.

Zaoberáte sa vlastne darmi prírody, ktoré pochádzajú zo zeme a liečia nás – zelenina, ovocie, liečivé byliny. Skúšali ste niekedy pracovať aj s liečivými kameňmi a využívať ich napr. pri tvorbe ekozáhrad?

 Ja osobne beriem prírodu ako jeden celok, teda neoddeľujem navzájom ríšu rastlinnú, živočíšnu, ani ríšu minerálnych kameňov a iných prvkov.  Všetko so všetkým totiž veľmi úzko súvisí. Liečivé kamene preto patria medzi mojich stálych spoločníkov.

Áno, dajú sa použiť aj v rámci ekozáhrad ako liečivý, alebo podporný alebo ochranný prvok.  Každý kameň je totiž nositeľom iných informácií a teraz nepíšem len o tých vzácnych prírodných kameňoch, ktoré poznáme ako polodrahokamy. Kamene a ich sila má v prírode svoje nezastupiteľné miesto, pokiaľ poznáme ich silu, vieme ich zakomponovať do liečivej prírodnej živej záhrady.

Ako malá ste boli mestské panelákové dieťa, ktoré bolo v kontakte s prírodou vďaka svojím starým rodičom, ktorí bývali na Horehroní. Tam vzniklo vaše puto. Ako môžu u svojich detí vybudovať iní mestskí rodičia, ktorí však takúto možnosť nemajú?

 Ako sa hovorí: kde je vôľa, tam je cesta. Platí to aj na budovanie vzťahu k prírode. Zistila som, že veľa mestských detí netuší, ako rastie napríklad taká jahoda, alebo paradajka. Myslia si, že rastie na pultoch supermarketov. Niektoré deti dnes už nepoznajú chuť zdravo vypestovaných plodov, teda nestriekaných, nehnojených chémiou, plodov vypestovaných v zdravej živej pôde a dozretých na slnku.

Netýka sa to samozrejme len detí, aj mnoho mladých ľudí dnes už nevie, ako sa pestujú a spracúvajú plody našich starých rodičov. Preto sa snažím šíriť osvetu v čo najjednoduchšej forme a veľakrát vysvetľujem veci, ktoré by sme kedysi považovali za základné znalosti.

Napríklad si pamätám, ako sa ma na jednom mojom kurze venovanom liečivým rastlinám opýtala mladá deva, že kde zoženie priesadku pŕhľavy (áno, pŕhľava je superliečivá jedlá všestranne použiteľná bylinka, nesprávne zaradená ako burina = neužitočná bylina).  Vtedy som si uvedomila, ako hlboko sú stratené znalosti, ktoré boli úplne samozrejmé, pretože moje kurzy navštevujú ľudia, ktorý sa už o tieto témy zaujímajú. Preto som na ďalší termín liečivkového kurzu vykopala z našej záhrady mladú pŕhľavu a priniesla som ju na kurz, ak by zasa niekto hľadal.

 Vrátim sa k otázke, pokiaľ sami rodičia nemajú znalosti našich starých rodičov a rodičov, tak nemôžeme očakávať, že ich budú učiť svoje deti. Zistila som, že veľa mladých ľudí začalo hľadať alternatívu, keď si založili rodiny a priviedli na svet deti. Malé deti dokážu už len tým že sú, zmeniť radikálne myslenie svojich rodičov, ktorí začnú hľadať zdravú zmenu ani nie tak kvôli sebe, ale kvôli svojim malým pokračovateľom, za ktorých cítia vnútornú zodpovednosť.

Dnes je veľmi veľký výber, ako a čo robiť, ale veľakrát je odborníkov priveľa a rady sú veľmi protichodné. Dávať radu na spôsob „počúvajte svoje vnútro čo vám hovorí“ je fajn, ale ľuďom, ktorí sú odpojení od prírody toho veľa nepovie.

Ja osobne sa snažím robiť osvetu u rodičov aby títo mohli učiť zasa svoje deti. Občas sa nechám nahovoriť aj na nejakú prednášku na škole.

Z môjho pohľadu by sa malo vrátiť vyučovanie udržateľného pestovania a chovu do škôl na školských dvoroch (pre tých mladšie narodených, ja sama som mala ešte na základnej aj takéto predmety) a tiež by bolo veľmi dobré robiť osvetu detí aj v škôlkach. Veď aj v škôlkach môžu byť zasadené nenáročné ríbezle, jahody, liesky.  V škôlkach a školách sa môžu deti naučiť, ako si vypestovať základnú zeleninu. Možností je veľa a ja som veľmi rada, že medzi nami sú aj niektoré osvietené riaditeľky materských škôl, ktoré z vlastnej iniciatívy tieto znalosti deťom posúvajú a ktorým za túto nijako nehonorovanú aktivitu veľmi pekne ďakujem.

 Naopak, z môjho pohľadu tieto znalosti absentujú v rozvrhu škôl, ktoré majú v názve poľnohospodárska alebo záhradnícka škola… a je jedno, či je to škola stredná alebo vysoká, premenovaná na univerzitu.

Vyštudovali ste Poľnohospodársku univerzitu a tam vám štúdium ukázalo to, ako to robiť nechcete. Sklamanie vás priviedlo k vášmu poslaniu? Prečo ste sa vôbec rozhodli študovať poľnohospodárstvo? Už vtedy vás to ťahalo k prírode?

 Ja som hlavne od narodenia vedela, že chcem byť buď astronómka, alebo veterinárka, prípade ešte pripadala do úvahy psychológia. Časom som zistila, že chcem síce zachraňovať a liečiť zvieratá, ale invazívne úkony, ako operácie, rezanie, či injekcie nie sú moja silná stránka, skôr naopak. Nedokážem sa totiž od zvieraťa odosobniť. Cítim jeho bolesť. Čo bolí jeho, bolí aj mňa.
Druhá alternatíva, teda astronómia, skôr vychádzala z môjho iného vnímania vesmíru okolo mňa…

Psychológiu robím denno-denne aj bez poradne a tak som sa rozhodla, nejakým „náhodou“ riadením osudu, že pôjdem študovať Poľnohospodársku univerzitu v Nitre (vtedy Vysoká škola poľnohospodárska VŠP), aby som mohla pomáhať zvieratám, ktoré sú vedené ako úžitkové a prírode. 

Moji starí rodičia mi ukázali v praxi, ako to ide s láskou k zvieratám, škola naopak, mi ukázala, ako sa to robí bežne v praxi. Hrubo, násilne, hromadne a bez citu. Nielen voči zvieratám ale voči pôde, ktorá má stále štatút „naša živiteľka“, aj keď ho veľmi rýchlo chemo drancovaním stráca.

Poľno-nehospodárstvo sa stalo priemyslom. Drancuje sa všade a tak som sa rozhodla stiahnuť. Neskôr som dlhé roky pracovala v informačných technológiách, podnikala som, aby som sa po rokoch vrátila k poľnohospodárstvu, ktoré je iné – udržateľné. 

Kruh sa uzavrel a ja sa konečne venujem tomu, kde som ako ryba vo vode a v čom vidím zmysel môjho bytia.

Ako by sa podľa vás dalo robiť v školách a škôlkach osvetu o permakultúre, o tom, že náš štýl života nie je udržateľný a musíme robiť niečo preto, aby sa to zmenilo, inak to naša Zem neprežije. Pomohol by takýto projekt, alebo k tomu poznaniu musí prísť človek sám a vo svojom srdci?

 Ako som už hovorila, poznám niekoľko riaditeliek materských škôlok, ktoré si uvedomujú, že deti sú naša budúcnosť. Vedia, že čo do našich detí vložíme, to sa nám aj vráti. Preto začali z vlastnej iniciatívy pestovať s deťmi a vyučovať ich prírodným spôsobom. Teda lepšie povedané, prestali deťom brániť byť v ich prirodzenom spojení s prírodou.

Začali sa zakladať aj škôlky lesného typu. Alternatívne základné školy, čo mám skúsenosti potrebujú veľa vecí dotiahnuť najskôr v svojom vnútornom nastavení (Waldorf Bratislava).

Strednej poľnohospodárskej škole v Ivanke pri Dunaji, som sa ponúkla, že môžem urobiť osvetu, podobne aj na záhradníckej strednej škole v Malinove. Napriek tomu, že obe tieto stredné školy mám rovno pod nosom, moju ponuku dali pred vyše rokom do šuflíka.  Naša Poľnohospodárska univerzita hľadá samú seba, uvidíme, či permakultúra nájde cestu do Nitry, aby mohla byť ako udržateľná alternatíva študentom podávaná ďalej.

Čo by ste na záver poradili ľuďom, ktorí by chceli doma živú záhradu, ale nevedia ako začať? Dá sa to len z naštudovania odborných kníh?

 Ja každému hovorím, že najlepším návrhárom záhrady sú jej užívatelia. Viem však, že nie každý má také nastavenie ako ja sama a teda pokiaľ je na druhej strane vôľa a snaha sa niečo naučiť, tak rada pomôžem.  Nemôžem však robiť rozhodnutia za iných.

Navrhnúť si záhradu do detailov tak, aby každý prvok spĺňal súčasne niekoľko funkcií a navzájom sa podporoval, nie je až tak jednoduché. Treba na to roky štúdia a skúseností.  Keďže moja snaha je napojiť ľudí naspäť na prírodu a šíriť zdravú nákazu, snažím sa  šíriť moje znalosti a skúsenosti v čo najjednoduchšej a veľmi názornej forme, prostredníctvom mojich kníh, článkov v rôznych časopisoch a tiež názorných krátkych video postupov, ktoré sú voľne dostupné na mojej web stránke www.prirodne-zahrady.sk.

Pokiaľ táto forma nestačí, robím kurzy kde veľa vecí rovno názorne ukazujem, ako fungujú u nás, v našich dvoch certifikovaných prírodných záhradách (certifikované prírodné záhrady sú na motivovanie ľudí v rámci programu prírodné záhrady bez hraníc).
Pravdaže dnes je už veľa rôznych šikovných inštruktorov, ktorí sa venujú týmto druhom záhrad, stačí si trochu prelistovať internet :-).

Slová Hanky Sekulovej sú povzbudzujúce a nútia nás zamýšľať sa nad tým, do akej miery sme napojení na prírodu a cítime a reagujeme na jej potreby. Je to cesta, ktorá náš spôsob života mení z drancujúceho a sobeckého na udržateľný, opatrný, prijímajúci jej jedinečnosť a múdrosť.

POZOR!!!

Milí priatelia, keďže téma živých záhrad je podľa veľmi zaujímavá, rozhodla som sa pre vás spraviť 2 dôležité veci. Najskôr si prosím pozrite toto trojminutkové video a potom si o mojich daroch pre vás prečítajte text nižšie :-).

Darčeky, ktoré som pripravila pre vás 

1.Pripravila som pre vás mini ebook Liečivé kamene v záhrade, ktorý sú úplne ZADARMO a môžete stiahnuť tu:

2. Pripravila som pre vás SÚŤAŽ o môj ebook Čaro kameňov, ktorý vás prevedie úžasným svetom liečivých kameňov, naučí vás, ako ich používať, ako sa o ne starať, pripravovať si živú vodu, ochraňovať dom či liečiť telo, dušu aj vzťahy. Výherca dostane ebook aj s dvomi skvelými bonusmi.

Ako sa prihlásiť do súťaže?

Súťaž je vyhlásená na mojej FB stránke Cesta k sebe. Je potrebné k súťažnému príspevku na FB stránke alebo k súťažnému videu na FB stránke napísať, akú máte vy zaujímavosť vo svojej živej (prírodnej či eko) záhrade, čo by ste tam chceli mať, čo vám vaša prírodná záhrada dáva a prípadne pripojiť aj foto :-). Súťaž potrvá do konca septembra. 

A to je všetko priatelia, ďakujem, že ste tento dlhý článok dočítali až do konca, ale verím, že slová, ktoré som vám sprostredkovala boli obohacujúce a takou živou vodou pre vašu dušu.

Prajem krásny deň 🙂

Foto: archív Hanky Sekulovej, canva.com